Nepoznaná História

Ing. Ján Dudáš, DrSc, Katedra teoretickej elektrotechniky a elektrického merania, FEI, Technická univerzita, Park Komenského 3, 043 89 ... Súc pracovníkom univerzity s nevôľou a rozhorčením sledujem absurdity, ktoré sa diali a dejú v našom školstve vrátane vysokých škôl. Toto rozhorčenie vyústilo do napísania štúdie s názvom „Absurdity vysokého školstva na Slovensku - pokles úrovne inteligencie".

ABSURDITY VYSOKÝCH ŠKÔL A INTELIGENCIE
NA SLOVENSKU
Z VÝVOJA EURÓPSKYCH VYSOKÝCH ŠKÔL, VEDY A INTELIGENCIE

Venujem synovi Jánovi a jeho tiež klamanej generácii.


OBSAH
PREDSLOV
1. ÚVOD
2. ŠKOLSTVO A VZDELANOSŤ V RANÝCH EURÓPSKYCH CIVILIZÁCIÁCH
2.1 ÚVOD
2.2 Z POČIATKOV BIOLOGICKÉHO A KULTÚRNEHO VÝVOJA ĽUDSTVA
2.2.1 Vznik a rozšírenie Homo sapiens
2.2.2 Začiatky kultúrnej revolúcie
2.2.3 Vznik inteligencie ako spoločenskej vrstvy a vznik školstva
2.3 VZDELANOSŤ A ŠKOLSTVO V GRÉCKU
2.3.1 Počiatky kultúrneho pohybu Grékov
2.3.2 Grécke vzopnutie
2.3.3 Helenistické Grécko
2.4 VZDELANOSŤ A ŠKOLSTVO V RÍMSKEJ RÍŠI
2.4.1 Z histórie Rímskej ríše
2.4.2 Vzdelanosť a školstvo v Rímskej ríši
2.5 ŠKOLSTVO A VZDELANOSŤ V BYZANTSKEJ RÍŠI
2.5.1 Vznik Byzantskej ríše
2.5.2 Byzantský vzdelávací systém
2.5.2 Cirkevné vzdelávanie
2.5.4 Macedónska renesancia
2.5.5 Školstvo a vzdelanosť po náboženskej schizme
2.6 ARABSKÁ VZDELANOSŤ A ŠKOLSTVO
2.6.1 Vznik islamu
2.6.2 Expanzia islamu
2.6.3 Školstvo a veda v Andalúzii
2.6.4 Školstvo a veda v ostatnom arabskom svete
2.6 ZÁVER
3. ŠKOLSTVO A VZDELANOSŤ V ZÁPADNEJ EURÓPE OD PÁDU RÍMSKEJ RÍŠE PO SÚČASNOSŤ
3.1 ÚVOD
3.2 VÝVOJ PO PÁDE RÍMSKEJ RÍŠE
3.2.1 Z vývoja v ranovekom stredoveku v západnej Európe - karcinómy stredoveku
3.2.2 Vývoj v západnej Európe od renesancie
3.2.3 Vzdelávanie v západnej Európe v stredoveku
3.2.4 Vznik univerzít v stredovekej západnej Európe
3.2.5 Vývoj techniky a počiatky priemyslu
3.2.6 Vzdelanosť a školstvo od renesancie, vznik akadémií
3.2.7 Vznik sekulárnych univerzít
3.2.8 Vzkriesená idea univerzity
3.2.9 Nová idea univerzity
3.2.10 Bolonská deforma univerzitného vzdelávania
3.2.11 Vzdelanostná spoločnosť verzus dezinformačná spoločnosť
3.2.12 Digitálne vzdelávanie
3.2.13 Z vývoja názorov na vedu
3.2.14 Z vývoja techniky a priemyselné revolúcie
3.3 ZÁVER
4. ŠKOLSTVO A VZDELANOSŤ NA ÚZEMÍ SLOVENSKA OD STREDOVEKU PO SÚČASNOSŤ
4.1 Úvod
4.2 Školstvo a vzdelanosť na území Slovenska od stredoveku po vznik Č - SR
4.2.1 O etnogenéze Slovákov a Slovanov
4.2.2 Veľkomoravská ríša a Veľkomoravská (Devínska) univerzita
4.2.3 Z vývoja Slovenska po páde Veľkomoravskej ríše
4.2.4 Strediská vzdelávania na Slovensku po páde Veľkomoravskej ríše
4.2.5 Vznik ďalších univerzít na území Slovenska
4.2.6 Školstvo na Slovensku po roku 1700
4.2.7 Vývoj učených spoločností na Slovensku
4.2.8 Literárna tvorba na Slovensku po zavedení kníhtlače
4.2.9 Judaisti na Slovensku
4.3 Vzdelanosť a vysoké školy na Slovensku v rokoch 1918 - 1948
4.3.1 Vývoj školstva a vzdelanosti v rokoch 1918 - 1938
4.3.2 Rozvoj školstva a vedy v rokoch 1939 - 1945
4.3.3 Vývoj školstva v rokoch 1945 – 1948
4.3.4 Ideová rozpoltenosť slovenskej inteligencie
4.4. Absurdity školstva v období komunistickej diktatúry v rokoch 1948 – 1989
4.4.1 Sovietsky zväz - náš vzor
4.4.2 Vývoj a deformácie vysokého školstva v rokoch 1948 – 1980
4.4.3 Vývoj a deformácie vysokého školstva po reforme v roku1980
4.4.4 Vývoj a deformácie základného a stredného školstva v rokoch 1948 – 1989
4.4.5 O vede a výskume na vysokých školách v roku 1948 – 1989.
4.5. Absurdity školstva po zmene v r. 1989 – kultúrna degradácia školstva
4.5.1 Začiatky kultúrnej degradácie vysokých škôl
4.5.2 Pokusy o nápravu deformovaného stavu
4.5.3 Nový legislatívny rámec pre činnosť vysokých škôl
4.5.4 Dôsledky novej legislatívy v praxi
4.5.5 Niektoré zmeny v organizácii výučby
4.5.6 Novelizácie vysokoškolskej legislatívy – rozchod s ideou univerzity
4.5.7 Pokles úrovne základného a stredného školstva
4.5.8 Pokles úrovne vedomostí a morálky vysokoškolských študentov
4.5.9 Profesori podvodníci – masová výroba neoprofesorov a pseudoprofesorov
4.5.10 Absurdity akademických orgánov a funkcionárov
4.5.11 Devalvácia univerzít – kultúrna sebadegradácia
4.5.12 Súkromné verzus štátne školy
4.5.13 O vedeckej a výskumnej činnosti
4.5.14 Financie a odmeňovanie
4.5.15 Absolventi vysokých škôl verzus prax
4.5.16 Absurdity vysokých škôl v štátoch Vyšehradskej štvorky
4.5.17 Dirigenti svetovej politiky vzdelávania
4.6. Absurdity vysokého školstva na východnom Slovensku
4.6.1 Špecifiká východného Slovenska
4.6.2 Rusínska problematika východného Slovenska
4.6.3 Neoprofesori, pseudoprofesori a študenti ako podvodníci
4.6.4 Absurdity akademických orgánov
4.7. Záver
5. INTELIGENCIA V OBLASTI PRÁVA
5.1 Úvod
5.2 Právo v spoločnosti
5.3 Atribúty právneho štátu
5.4 O tvorbe zákonov zákonodarnou a výkonnou mocou
5.5 Dodržiavanie zákonov súdnou mocou
5.6 Záver - východiská z krízového stavu práva
6. SÚVISLOSTI ABSURDÍT ŠKOLSTVA SO STAVOM SPOLOČNOSTI, SPOLOČNOSŤ NESÚMERITEĽNOSTI A MOŽNÉ VÝCHODISKÁ Z KRÍZOVÉHO STAVU
6.1 Úvod
6.2. Súvislosti interné
6.3 Deformujúce a deformované médiá
6.4 Súvislosti externé
6.5 Záver
7. ZÁVER
LITERATÚRA
PREDSLOV

Na začiatok je vhodné uviesť, čo ma viedlo k napísaniu diela s názvom ABSURDITY VYSOKÝCH ŠKÔL A INTELIGENCIE NA SLOVENSKU - Z VÝVOJA EURÓPSKYCH VYSOKÝCH ŚKÔL, VEDY A INTELIGENCIE.
Vo vysokom školstve pracujem od roku 1972 a dôverne poznám jeho úroveň, problémy a absurdity z dôb panovania štátostrany a registrujem ešte väčšie absurdity po politickej zmene v roku 1989. Registrujúc negatívne javy vo vysokom školstve, už dávnejšie skrsla vo mne myšlienka pátrať po ich príčine a súvsťažnosti s vývojom vysokého školstva nielen na Slovensku, ale aj v korelácii s vývojom školstva a vzdelanosti v Európe. A to od raných európskych civilizácií cez stredovek až po dnešok. Nepoznám obdobné súhrnné dielo pojednávajúce o takej širokej problematike v jazykovej oblasti slovenskej, českej, anglickej či nemeckej. Domnievam sa, že výsledky štúdia a odpovede na otázky budú zaujímavé aj pre viacerých čitateľov, obzvlášť učiteľov a študentov vysokých škôl. Rozhovory s mnohými kolegami i študentmi podporili myšlienku napísania takejto štúdie a stimulovali ma pri písaní tohoto syntetizujúceho diela kritických reflexií.
Po absolvovaní štúdia na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (dnes FEI STU) som pracovnú kariéru začal študijným pobytom na Ústave fyzikálnej metalurgie Česko-slovenskej akadémie vied (ÚFM ČSAV) v Brne. Množstvo vedeckých pracovníkov tohto ústavu absolvovalo dlhodobé študijné pobyty vo výskumných ústavoch a na vysokých školách ako „za malou mlákou“ tak aj “za veľkou mlákou“, kde mali možnosť „za hlbokého socializmu“ prísť do styku s pracovnou morálkou a hygienou práce na popredných pracoviskách vedy vo vedeckých ústavoch a na univerzitách v týchto krajinách. Výsledkom pobytov bolo nielen ich spoluautorstvo na hodnotných vedeckých karentových publikáciách, ale aj u väčšiny z nich kultivovaná vysoká pracovná morálka a hygiena práce i medziľudské vzťahy na tomto ústave, ktoré boli porovnateľné s obdobnými pracoviskami na Západe.
Česká časť ČSAV bola viacej postihnutá „diagnózou 68“ (okupáciou Česko - Slovenska) ako Slovenská akadémia vied (SAV). Vedecké ašpirantúry sa v ústavoch ČSAV určitý čas nepovoľovali ani v prírodných vedách, možnosť ašpirantúry v zaujímavej vedeckej problematike, v ktorej výsledky mojej výskumnej činnosti boli prezentované v karentovom časopise a na medzinárodnej vedeckej konferencii, bola neistá. Po trojročnom študijnom pobyte som prišiel pracovať na novovzniknutú Elektrotechnickú fakultu Vysokej školy technickej (VŠT) v Košiciach. Tu som bol prekvapený veľkou rozdielnosťou v pracovnej morálke a hygiene práce v celej vertikále od katedrovej cez fakultnú až po rektorátnu oproti stavu na ÚFM ČSAV. No aj v niektorých ústavoch SAV bola pracovná morálka začiatkom 70-tych rokov podivná. Na ilustráciu uvediem, že nemenovaná kolegyňa, absolventka učiteľskej špecializácie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika (UPJŠ) v Košiciach, nastúpila do zamestnania v jednom z nich v Košiciach a jej priamy nadriadený jej v letných mesiacoch vyčítal, že čo robí na pracovisku predpoludním, prečo nejde na kúpalisko. Bol to zrejme prejav „popradského poludníka“ (pozri kapitolu 4.6).
Pravidelné pracovné stretávanie pracovníkov katedier rovnakého zamerania z celej Č-SSR a výmena skúseností v oblasti výučby, výskumu a riadenia mi poskytli obraz, že situácia nebola diametrálne odlišná ani na iných vysokých školách v Č-SSR. Bolo to v prvom rade ovplyvnené politikou vedúcej KSČ v oblasti vysokých škôl (VŠ), najmä technických VŠ [1]. Základný výskum nebol dominantnou črtou VŠ (výnimky však existovali), bol nasmerovaný do ústavov ČSAV a SAV a VŠ sa takto programovo dostali do druhoradého postavenia. V dôsledku kádrovej politiky KSČ sa do riadiacich funkcií dostávali ľudia s nízkou mravnou a odbornou úrovňou. Navyše - extenzívny rozvoj VŠ bol charakterizovaný v podstate stredoškolským spôsobom výučby ... Systém zakladania pracovísk podľa osobností (až na výnimky) nebol charakteristický, výsledky práce boli nepodstatné pre obsadzovanie funkcií [2]. Leistungsprinzip sa dôsledne ignoroval, potieral ako nepotrebný a to bolo na škodu nielen inteligencie, ale najmä celej spoločnosti. Navyše, konštruktívna kritika a polemika absentovali, boli programovo vylúčené ako zo života spoločnosti tak aj zo života vysokých škôl.
Pracovne som navštívil vysoké školy a výskumné ústavy vo viacerých štátoch - Veľká Británia, NSR, bývalá NDR, Maďarsko, Poľsko, bývalý ZSSR, Ukrajina. Popri výskumnej problematike som sa vždy zaujímal aj o pedagogické otázky a tak som mal možnosť porovnávať situáciu a úroveň našich VŠ pracovísk s obdobnými v zahraničí.
Po politickej zmene v roku 1989 sa situácia v Č-SFR podstatne zmenila. Ako dlhoročný pracovník vysokej školy na východnom Slovensku som registroval dejúce sa absurdity na vysokých školách nielen na východe Slovenska, ale aj na celom Slovensku, ba i v okolitých štátoch najmä štátoch V4. Stav vysokého školstva som odzrkadlil v štúdii ABSURDITY VYSOKÝCH ŠKÔL NA SLOVENSKU - POKLES ÚROVNE INTELIGENIE. V tejto štúdii sa pozornosť venovala absurditám vysokého školstva na Slovensku najmä v období panovania KSČ. Pracovník z inej vysokej školy (Doc. MUDr. DrSc., LF UPJŠ, Košice) po pozornom prečítaní ma prekvapil  otázkou - A nechcete to vydať ako knihu? To som nezamýšľal, no nasadil mi „chrobáka do hlavy“. Kvitovanie tejto štúdie viacerými pracovníkmi VŠ - napr. docentka z odboru filozofie (Doc. PhDr. CSc.) skonštatovala - To by si mal každý na vysokej škole povinne prečítať respektíve kolegom - Je tam veľa nového, poučného, je to užitočná štúdia (Ing. PhD.) - ma podnietilo publikovať túto štúdiu a pracovať na jej rozšírení. Keď sa skončením panovania štátostrany absurdity neskončili, ba naopak, prehĺbili sa a rozšírili, považoval som za účelné štúdiu rozšíriť aj o toto obdobie.
Uvedená štúdia vyšla v cenzurovanej podobe na pokračovanie v Kultúre [3]. Hoci podtitulok tohto periodika znel: Časopis závislý od etiky, na moje počudovanie štúdia šéfredaktor cenzuroval a ideologicky upravil bez vedomia a súhlasu autora. Sedem odstavcov bolo vypustených a deväť skrátených. Išlo o odstavce, ktoré prezentovali kritický pohľad na úroveň kléru (oboch majoritných cirkví na Slovensku). Navyše štúdia bola ideologicky upravená v zmysle ideológie vatikánskej cirkvi (katolíckej) - termín protireformácia nahradil neadekvátny termín rekatolizácia. Na otázku o dôvode tejto totalitnej praktiky šéfredaktor odpovedal: aby štúdia bola čitateľná pre širšiu verejnosť. Na môj návrh spresnenia podtitulku na - Časopis závislý od etiky vatikánskeho kléru - nereagoval. Podľa nemenovaného vzdelanca osoba tohoto šéfredaktora je typickým príkladom „červeno - čierneho“ prechodu po zmene v roku 1989. V plnom znení štúdia vyšla v Slovenských pohľadoch [4]. Cenzurovanú verziu štúdie prevzatú z Kultúry skrátene preložila dr. B. Blehovou, pracovníčkou Ősterreichisches Ost- und Südosteuropa-Institut, Sankt Pölten, Austria a publikovaná bola v zborníku vydanom v NSR [5].
Keďže školstvo a veda sú súčasťou kultúry, predkladaná kniha je pokusom stručne prezentovať počiatky kultúrneho, ale aj biologického vývinu ľudstva, vzniku inteligencie ako spoločenskej vrstvy, vzniku a vývinu školstva v civilizáciách Grécka, Rímskej ríše, Byzantskej ríše a arabského sveta. Arabská civilizácia najmä v arabizovanej časti Španielska sprostredkovala Európe výsledky vedy, vzdelanosti a školstva z gréckej antiky a sama prispela do ich rozvoja. O vzdelanosti a univerzitách v Byzancii nám bolo veľa cieľavedome zatajeného, keďže história po vzniku Č-SR sa prezentovala pragocentristickým pohľadom s akcentom deformovaného vatikánsko - nemeckého pohľadu, neskoršie po roku 1948 pragomarxistickým pohľadom a v oboch prípadoch bola upravená judaistickým filtrom. V ďalšom sa pozornosť venuje vývoju školstva v Európe od stredoveku po súčasnosť a tiež vývoju školstva a vzdelanosti na území Slovenska od stredoveku po súčasnosť. Predposledná kapitola je venovaná inteligencii v oblasti práva. Posledná kapitola si všíma súvislosť absurdít školstva so stavom spoločnosti, snaží sa odhaliť súčasných hýbateľov diania vo svete, ako aj načrtnúť možné východiská z krízového stavu školstva a spoločnosti.
Som zaviazaný vďakou p. T. Korečkovi, „východniarskemu Hrebendovi“, za promptný dovoz kníh zo slovenských a českých kníhkupectiev a antikvariátov a za poskytnutie niektorých hodnotných kníh.

1. ÚVOD

Motto :
Kvalita inteligencie, vrátane morálky, z čias štúrovcov prežíva len tu a tam ako dávny relikt u nemnohých jednotlivcov.

Neinformovaný človek by mohol nadobudnúť dojem, že až na malé výnimky je to s etikou,  morálkou odbornosťou a vedou na vysokých školách v poriadku. Nuž, je to naozaj tak?
Svojho času zodpovedný redaktor HALO TU (časopis Technickej univerzity v Košiciach) uverejnil „provokačný“ článok na zamyslenie s názvom Zakríknutá elita? [6]. Poukázal na absenciu článkov v HALO TU, reagujúcich na vážne spoločenské témy - Viaceré univerzitné časopisy sú pre pracovníkov daných škôl vítanou arénou, do ktorej vstupujú s vlastnými predstavami o riešení problémov, alebo tým najlepším miestom na nastolenie novej závažnej témy. Odtiaľ je už iba krôčik k širšej prezentácii aj v iných médiách. Písal o absencii polemických článkov v HALO TU - na prstoch jednej ruky by som ich spočítal - o témach morálky, etiky hoci len vysokoškolskej práce ani nehovoriac a oprávnene sa pýtal, či žijeme v inom svete veľmi vzdialenom od našej každodennej reality, alebo ... Podľa neho by elita mala byť tvorcom, či strážcom procesov, odohrávajúcich sa v spoločnosti: Veď kto iný, ak nie elita spoločnosti, do ktorej bezpochyby patria aj erudovaní a spoločensky stále vysoko akceptovaní reprezentanti vysokoškolskej komunity, má právo, ale aj občiansku povinnosť kriticky analyzovať javy a vyjadrovať sa k nim. Hoci aj v rozpore s prevládajúcimi názormi, prevládajúcimi tendenciami.
V súvislosti s uvedenými názormi je účelná otázka, či je potrebné kritické reflektovanie stavu školstva vrátane vysokých škôl. Táto problematika si určite zaslúži byť reflektovaná a to z viacerých dôvodov. No najmä a predovšetkým z hľadiska hygieny duševnej práce. Ak urobíme analógiu so zobrazením vzhľadu našej telesnej schránky, tak tam túto úlohu má zrkadlo. Ako by sme vyzerali nepozrúc sa doň? Mnohokrát strapatí, špinaví, neupravení, podobali by sme sa skôr prvotnopospolnému necivilizovanému človeku z pralesa. Pre koho by bol takýto stav telesnej schránky prospešný, lákavý a príťažlivý?
A som presvedčený, že aj v duševnej oblasti ako jednotlivca tak aj kolektívov, ba i celej spoločnosti, je potrebné obdobné zrkadlo. Pre spoznanie chýb, omylov či cieľavedomých absurdít. A na základe ich spoznania potom nastaviť korektívy jednania s cieľom takého jednania a riešenia, ktoré je prospešné a užitočné nielen pre jednotlivcov, ale najmä pre celú spoločnosť. Tak ako zrkadlo nám pomáha riešiť problémy s hygienou a  vzhľadom našej telesnej schránky, podobnú funkciu v duševnej oblasti predstavujú kritické články a polemika. V tomto zmysle má kritika a polemika nezastupiteľné miesto. Veď bez kritiky niet pohybu a zmeny, vzostupu k vyššej kvalite. Bez permanentnej kritiky zas všetko stojí, nehýbe sa, opakuje sa, hnije a rozkladá sa. Obe reflexie sa v prevažujúcom počte prípadov stále považujú skôr za osobné útoky, než za vecné odzrkadlenie negatív a pozitív jednotlivcov a kolektívov. Odlišný odborný alebo iný názor u nás často prerastá v osobnú nevraživosť až nepriateľstvo. Prevažuje pudovo - inštinktívny prístup. Tak je to v celej spoločnosti, tak je to aj na vysokých školách. Pritom treba zdôrazniť, že ekvivalentné kategórie pre diskusiu a hľadanie pravdy, cesty a nápravy sú len argument proti argumentu a fakt proti faktu. Absencia takýchto článkov nie je len záležitosťou uvedeného periodika. Je príznačná pre médiá najmä tlačové i elektronické v celej SR, ba navyše vyskytla sa aj podpora porušovania legislatívy, etiky a hygieny práce napríklad verejnoprávnou televíziou STV-1 v 90-tych rokoch v prípade docenta, rektora VŠE v Bratislave, ktorý sa uchádzal o profesúru, pričom nespĺňal kritériá inaugurácie svojej školy. A stal sa profesorom. Spoločnosť na Slovensku a to ani komunita na VŠ ešte nedospela do stavu akceptovania kritiky a polemiky ako pracovných nástrojov.
No táto samozrejmosť nie je samozrejmá mnohým a bohužiaľ i riadiacim pracovníkom, ktorí kritiku, ak sa dotýka prejavov ich osoby, berú osobne, ako nemiestnu, ako urážky a podobne. A to nehovorím o polemike ako serióznom nástroji, udúšanej minimálne 40 rokov panovania štátostrany a na počudovanie aj po 20 rokoch po zmene stále udusenej. Je zrejmé, že inteligencia je hlavou národa. A úlohou inteligencie je okrem iného zachovávať si schopnosť sebareflexie a byť tým potrebným korektívom spoločenstva. V tom je inteligencia nezastupiteľná.
Osobne ma tiež prekvapuje a udivuje absencia takýchto článkov. Nesúvisí to s nedostatkom osobností? A navyše s nedostatkom intelektuálov na vysokých školách? No je aj sčasti pochopiteľná, keďže vysoké školy v období panovania štátostrany neboli miestami otvorenej a principiálnej diskusie a zrejme súvisí ako s letargiou VŠ pracovníkov, tak aj s ich  obavami či strachom zo sankcií niektorých riadiacich funkcionárov úradníckeho typu po politickej zmene v roku 1989. Existenciu strachu na VŠ ilustruje napríklad vyjadrenie jednej z negatívne dotknutých osôb:...keď som kriticky poukazovala na nedostatky, dotýkajúce sa aj vedúceho katedry, on namiesto nápravy mi dal minimálne alebo žiadne odmeny (odborná asistentka na TU Košice).
Absurdné javy súvisia s celkovou situáciou vo vysokom školstve. Zrkadlo jej nastavil prof. J. Gruska, vedec - informatik svetového mena, zakladateľ a priekopník informatiky v Č-SSR, ktorý viac ako 12 rokov pôsobil na popredných univerzitách v Európe, Spojených štátoch amerických (SŠA), Ázie i Afriky, autor vyše 130 vedeckých prác uverejnených prevažne v zahraničí, vedeckých monografií z problematiky kvantových počítačov, vydaných v popredných svetových nakladateľstvách v SŠA a vo Veľkej Británii, s viac ako 700 citáciami v Sc
Sience Citation Index (SCI) [7]. Podľa neho [8] - Hlavné príčiny súčasného stavu akademickej komunity sú vnútorné. Prvou je skoro devastujúca strata akademických, etických aj iných hodnôt. Bol som zvolený, prestali pre mňa platiť normy - to je morálka doby. A tak nie div, že miestami sa dejú veci, ktoré sa nediali ani v päťdesiatych rokoch. Druhou je výrazný pokles kvality vedenia a kvality vôbec. Boli snahy, izolované, o silné presadzovanie kvality. Postupne sa však, ako prirodzený dôsledok prijatých pravidiel hry, začína silne formovať priemernosť, stručne povedané druhá trieda, a to "bez ohľadu na stranícku, ideologickú, národnostnú a náboženskú príslušnosť". S filozofiou nám to stačí, a komu sa nepáči, nech ide preč. Treťou je strata pána … Akoby nebol nik, kto by mal záujem a mohol brániť záujmy akademickej komunity. Ostali len lokálne záujmy. Ústavov, pracovísk a jednotlivcov. Veda aj školstvo majú ešte svojich prorokov, kazateľov, don Quijotov a matky Terezy, ale to je dnes málo … čo sa u nás dialo a deje, je v značnej miere spôsobené nie nejakými špecificky slovenskými vlastnosťami. Ale tragickou skutočnosťou, že po roku 1989 sa na čelo dostala nešťastná a nekompetentná skupina ľudí, ktorí narobili veľmi veľa zla, postupne sa zabetónovali a obklopili podobnými, a dôsledky toho sa ešte dlho budú pociťovať... Odstupujúce politické garnitúry sa snažili zabetónovať obsadením akademických postov...o vedeckej pravde sa nehlasuje. Je známe, ako ľahko je manipulovať hlasovanie, voľby a podobne. Malá skupina ľudí bez zábran ľahko dokáže zmanipulovať aj veľký kolektív… za každú cenu získať moc, odstrániť schopných a nepohodlných a obklopiť sa svojimi - a je to nepriestrelné... A konečne - nie voľby, ale vymenovanie nadriadeným orgánom, ale po dôkladnej a dôvernej debate so všetkými hlavnými a dôležitými členmi kolektívu. Formálne vypísanie konkurzu nič nerieši…“ (zvýraznil J. D.).
Absurdity súvisia najmä s tým, že podľa mojich skúseností Česko - Slovensko bolo a stále sa nachádza pred hranicou kultúrno - civilizačného zlomu. Z jeho jednej strany sú spôsoby pretrvávajúce zo zaniknutej cézaropapskej Byzancie - východu a z druhej strany hranice prevládajú demokratické princípy v západnej Európe. Sociológ P. Hollander z Centra pre štúdium Ruska a Euroázie v SŠA v predslove ku knihe [9, s.14] charakterizoval byzantské črty v období existencie Byzancie takto - prílišná centralizácia, zbožňovanie vladárovej osoby, úplatnosť, zbabelosť, zradnosť, nízkosť. A pre oblasti východnejšie od Byzancie, teda v Ázii, uviedol ázijské tradície a zvyky, ku ktorým patrili: bezprávie, kult sily, násilia, despotickej vlády, pohŕdanie jednotlivcom a ľudskými právami.
Existenciu kultúrno-civilizačného zlomu vyslovili nezávisle iné osobnosti. Napríklad vedúci Ústavu slavistiky Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, literárny historik, teoretik a komparatista prof. I. Pospíšil uviedol - Rozdelenie na Východ a Západ existuje doteraz, nehľadiac na oficiálne deklarácie. To vie každý, kto sa stýka nie iba s konferenčnými hosťami, ale aj s ľuďmi na ulici - my sme „východniari“ a z toho hľadiska leží Praha aj Cheb na východe a Helsinki na západe - to nikomu nevysvetlíte [10]. Biochemik prof. Kováč (za jeho pôsobenia vo funkcii ministra školstva SR v prvej polovici roka 1990 bol prijatý nový liberálny vysokoškolský zákon, ktorý spustil degradáciu vysokých škôl), tvrdil [11] - Stredom slovenského spoločenstva prechádza kultúrny tektonický zlom. Na jednej strane zlomu sú komponenty kultúry skôr východného, byzantského, autoritatívneho typu.
V tejto knihe sa chcem podeliť s čitateľmi so svojimi postrehmi z oblasti školstva, najmä vysokého školstva ako na Slovensku tak aj v širších geografických súvislostiach a vo väčšom časovom intervale, pretože oba faktory sú determinujúce pre túto oblasť. V názve načrtnutá problematika v oblasti vysokého školstva súvisí so stavom, v akom sa školstvo na Slovensku nachádza a táto problematika je v korelácii so stavom spoločnosti v SR. Pritom na východe Slovenska sa dajú vypozorovať určité „zvláštnosti”, ktoré inde nemajú obdobu. Kniha si nekladie za cieľ vyčerpávať problematiku v celej šírke a hĺbke negatívnych javov, no má ambíciu prezentovať kategórie ťažiskových problémov.
Nízka kultúrna i vedomostná úroveň veľkej časti dnešnej slovenskej inteligencie ostro kontrastuje s úrovňou štúrovskej inteligencie, zrejme najvyspelejšej časti slovenskej inteligencie, ktorá študovala na saských univerzitách. Po návrate na Slovensko tvrdo pracovala na kultúrnom a vedomostnom pozdvihnutí svojho národa v krutej rasistickej a šovinistickej maďarizácii, v ťažkých existenčných podmienkach a v prenasledovaní. Bola to počtom malá skupina intelektuálov, ktorá vyvinula veľkú kultúrnu a osvetovú aktivitu spojenú s obrovským úsilím na záchranu národného života sociálne, kultúrne i národnostne utláčaných Slovákov v rasistickom a po každej stránke zaostalom Uhorsku. Táto skupina sa zaslúžila o národné prebudenie a obrodenie slovenskej spoločnosti a o jej ďalší rozvoj. Štúrovci okrem iného vysoko vyzdvihli myšlienku demokratizmu a demokracie a to i za cenu najvyšších osobných obetí. Tejto inteligencii možno vyčítať len to, že nás „zbavila“ uhorských dejín, do ktorých Slováci prispeli významnou mierou, napríklad rozvoj vzdelanosti sa až do 18. storočia koncentroval na území dnešného Slovenska, Uhorsko bolo cca 150 rokov scvrknuté na územie Slovenska. Slovensko sa vyznačovalo kultúrnou prevahou v Uhorsku, ktorá mala korene už v 9. storočí.
Kvalita inteligencie z čias štúrovcov, vrátane morálky, prežíva len tu a tam ako dávny relikt u nemnohých jednotlivcov. V porovnaní s úrovňou štúrovskej inteligencie je stav etiky, morálky súčasnej slovenskej inteligencie na veľmi nízkej úrovni. A takáto inteligencia má byť elitou národa? Určite nie pozitívna. K elite patria jednotlivci, ktorí v svojej oblasti dosiahli nadpriemerné výsledky, či už ide o vedu, umenie alebo akúkoľvek inú činnosť.
Táto bieda etiky je však dávnejšej minulosti, no zrkadlo jej bolo nastavované zriedkakedy. Na začiatku 20. storočia kritický pohľad na Slovensko a na inteligenciu ako spoločenskú vrstvu zameral jeden z vtedy nesporne najvzdelanejších Slovákov PhDr. et ThDr. Ján Lajčiak, ktorý dosiahol dva doktoráty na zahraničných univerzitách – doktorát zo semitských jazykov na  Univerzite v Lipsku v roku 1902 a  doktorát z teológie na protestantskej fakulte Sorbony v Paríží v roku 1905. Saské univerzity v 19. storočí predstavovali údajne najvyššiu úroveň vzdelávania v Európe. Nadviazali na Matku všetkých moderných univerzít - Humboldtovu univerzitu, založenú učencom a politikom Wilhelmom von Humboldtom v roku 1810 v Berlíne [12]. W. von Humboldt založil Universitas litterarum, charakterizovanú spojením výskumu a výučby. Dovtedajšie univerzity v stredovekej Európe zakladal rímsky biskup (pápež) alebo panovník s povolením pápeža, slúžili cirkvi a cirkev ich riadila. Založením Humboldtovej univerzity sa začalo obdobie vzniku moderných sekulárnych univerzít, ktoré rozvíjali vedecké, technické a poľnohospodárske poznatky. Boli centrami vzdelanosti, z ktorých sa šírili pokrokové myšlienky. Na saských univerzitách študovali slovenskí národovci štúrovského obdobia.
J. Lajčiak vo svojom diele Slovensko a kultúra [13] nastavil zrkadlo slovenskej spoločnosti najmä v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia. Podľa kritika [14] sústredil v diele komplexný vedecký rozbor jednotlivých stránok slovenského spoločenského života, presnú i objektívnu analýzu sociálnych a hospodárskych pomerov na Slovensku. K charakteru Slovákov uviedol:… Jedna naša slabosť je slabosť charakteru až bezcharakternosť. Druhá je falošnosť … Slovenská povaha je ľahostajnosť. Pripomína, že ... letargia je význačná črta slovenského charakteru. Inteligencii vyčítal viaceré nedostatky, napr. že:... počas štúdia jej cieľom je len poskladať skúšky a obdržať diplom, je lenivá, málo pracuje … slovenská inteligencia má veľmi chabé znalosti o najnovšej histórii a kultúrnych pomeroch na Slovensku. Keďže sa tento smutný fakt musí pripísať slovenskej lenivosti, je to sociálny patologický jav. Hovoril tiež o:... vedeckej nevyškolenosti slovenskej inteligencie.
Slovenskému kléru ako časti inteligencie (katolíckemu i evanjelickému) vytýkal:… chudobu vedeckej učenosti … Teologické inštitúty neposkytujú univerzálnejšie vzdelanie …. na rozdiel od Slovenska nemecká teológia je v ozajstnom zmysle národná ... na Slovensku je klérus proti každému slobodnejšiemu hnutiu, pričom skostnatený cirkevno-náboženský život je nemalou prekážkou vývoja na Slovensku … Na Slovensku veľkí duchovia živnej pôdy nemajú, u nás nie na hodnoty ducha a na rýdzosť charakteru sa hľadí … Génius býva nepovšimnutý … Často sa do popredia dostávajú piadimužíci. Uviedol, že:... hodnota jednotlivých národov býva meraná intelektualitou a moralitou. A ak sa Slovensko chce dopracovať nejakého politického života, musí rozhodne nastúpiť na cestu najrigoróznejšej morálky.
Vedecký a kritický duch, akým J. Lajčiak nepochybne bol, nemal podporu nielen u vtedajších cirkevno - teologických predstaviteľov pre jeho pokrokové názory, ale ani Cirkevné listy nechceli uverejňovať jeho články. Ani národovci z Martinského centra (najmä Vajanský, Škultéty a iní) nechápali, že v Lajčiakovi sa v malých a zatuchnutých slovenských pomeroch objavil bystrý, energický a rozhľadený vedec. Napríklad Škultétyho stanovisko – Pán spisovateľ, tak sa zdá, má pred očami cudzozemské západo – európske merítko…západniarske novoty by nám tu chcel zavádzať. Sopliak, by chcel na univerzitu - reprezentovalo jeho obmedzenosť a nerozhľadenosť. Alebo Vajanský, ktorý ho za jeho prenikavé kulturologické analýzy neznášanlivo odmietol. A ani Slovenská národná strana nechcela prispieť finančne na vydanie jeho citovanej vedeckej knihy, neskoršie tak vysoko hodnotenej. Je príznačné a na škodu celého Slovenska, že takáto výnimočná osobnosť, prinajmenšom zakladateľ našej orientalistiky a sociológie kultúry, sa ocitla v duchovnej i doslova fyzickej izolovanosti ako farár na Brdárke vo Vyšnej Boci [14]. Hodnotitelia týchto osobností (napríklad z nedávneho obdobia [15, 16]) by mali byť objektívni a spravodliví, nemali by uvedené negatívne postoje a javy nedovzdelanosti, zatuchnutosti, provinčnosti a podobne na Slovensku ignorovať, ale mali by na ne kriticky poukázať u kohokoľvek vrátane popredných dejateľov na Slovensku.
Kritické úvahy... o prekážkach napredovania slovenského národného života sa objavili od doc. PhDr. A. A. Baníka, CSc. z Filozofickej fakulty SU v Bratislave krátko po 2. svetovej vojne [17]. Podľa neho to boli nasledovné príčiny: 1) Konfesionalizmus v zmysle obojstrannej “evanjelicko - katolíckej” cirkevnej nedôvery, spoločenská uzavretosť a kultúrno - historická žiarlivosť na národné zásluhy; 2) Čechoslovakizmus, čiže prílišná, až devótna ústupčivosť Slovákov pred českonacionálnymi názormi a nárokmi, ako aj ustrnulá alebo nesebavedomá závislosť aj od česko-protestantských, aj od česko-katolíckych kultúrnych tradícií; 3) Politicizmus, čiže bojovná politicko - mocenská zaangažovanosť v záujme osobných výhod aj za cenu morálnych zásad a charakterových hodnôt. Tieto tri pramene celonárodných akoby dedičných zmätkov a bied mali podľa neho takéto rozkladné následky: 4) Demoralizácia, pauperizácia a depopulácia jednotlivých členov národnej spoločnosti a 5) Denacionalizácia ako výsledok všeobecnej demoralizácie. A konštatoval - Spolu sedem dedičných hriechov slovenského národného života už od stáročí.
Kritické poznámky na mentalitu a úroveň slovenskej spoločnosti vyjadril nedávno riaditeľ Ústavu dejín umenia SAV, v rokoch 1994 - 1999 vedúci Katedry dejín výtvarného umenia Filozofickej fakulty (FiF) UK v Bratislave, prof. J. Bakoš [18] - Slovensko sa príliš rýchlo stalo priemyselnou krajinou, no kolektívna mentalita ľudí zostala predindustriálnou, vo svojom jadre agrárnou a feudálnou … Za hlavné hodnoty sa naďalej pokladali tie, ktoré boli najdôležitejšími v roľnícko-drevorubačskej spoločnosti … Logickým dôsledkom bolo, že duševná činnosť nikdy nebola uznaná za prácu. Jediným typom intelektuálnej činnosti uznaným kolektívnou mentalitou je len užitá intelektuálna činnosť (lekár, advokát) na rozdiel od bezprostredne nevyužiteľného vedeckého výskumu … Jedinými „intelektuálmi“, ktorých uznáva väčšina obyvateľov, sú zabávači - herci a speváci. Sú dnes jedinými kolektívne uznávanými autoritami.
Absencia úcty k vede ako náročnej práci prítomná v slovenskej mentalite bola navyše podporená aj komunistickou kultúrnou a vednou politikou … ako ideologickým ornamentom ... Naďalej zostali dominantné-predindustriálne formy identifikácie - náboženské a agrárne … Do dnešných dní dominujú na Slovensku „familiárne“ sociálne zoskupenia, tieto neanonymné kolektívy, „agrárno-feudálne“ štruktúry. Preto sa na Slovensku korupcia pokladá za normálny jav.
Schopnosť kolektívne eliminovať výnimočné výkony ako cudzí a ohrozujúci prvok nevyhnutne viedla k neúcte, ba pohŕdaniu výnimočnými tvorivými jedincami ... Ku kolektívne prijímanej neúcte k vede prispelo viacej faktorov. Prirýchla industrializácia si vynútila aj urýchľované vysokoškolské vzdelanie, ktorého rezultátom bola … “urýchľovaná“ inteligencia … Oddelenie vysokoškolskej výchovy od vedeckého výskumu sa podpísalo pod diletantstvo nedovzdelanosti povojnových generácií slovenskej inteligencie … Izolácia od diania vo svete … ešte viac prehĺbili vedecké a intelektuálne zaostávanie … Nestranný vonkajší pozorovateľ musí žasnúť nad ľahkomyselnosťou a krátkozrakosťou spoločnosti … Slovensku bez vedy a výchovy k vede hrozí osud banánových republík ... Záujem celku sa považuje za abstraktnú frázu. (Zvýraznil J.D.).
Za panovania štátostrany vznikla ešte identifikácia na základe členstva v KSČ. Aj tu sa však prejavovala náboženská identifikácia, ktorej vystihnutím bolo vyjadrenie nemenovaného komunistického funkcionára – my komunisti - evanjelici musíme držať pospolu tak ako držia pospolu komunisti - katolíci. Vedúcu zložku však tvorili osoby náboženskej orientácie komunisti - judaisti. A na východe a juhu Slovenska vznikla ešte jedna identifikácia - komunisti Maďari. Po zmene sa veľká časť komunistov identifikovala s národnou ideou. No a nastal zaujímavý jav, komunisti pozahadzovali stranícke knižky a identifikovali sa prevažne s katolíckym náboženstvom. Komunisti, ktorých organizačná základňa KSČ v začiatkoch vládnutia reprezentovala násilie, perzekúcie a vraždy, vošli do lona cirkvi, ktorá už od 4. storočia začala diskriminovať a prenasledovať nekresťanov i kresťanov. Tento prechod, nesporne prevrátenie kabátov, je určite aktuálnou témou pre sociológiu a psychológiu.
Kritické názory dr. dr. Lajčiaka, doc. A. A. Baníka a prof. Bakoša reflektujú pomery na Slovensku od konca 19. storočia až do začiatku 21. storočia a sú v mnohom zhodné. Nebude to súvisieť s nedostatkom osobností - intelektuálov? A je to tristné, pretože vysoké školy „produkujú“ vedeckú, technickú, poľnohospodársku a humanitnú inteligenciu, ktorá by mala byť hlavným zdrojom ekonomického a spoločenského rozvoja Slovenska.
Príčiny takéhoto stavu zdedeného z minulosti sú externé aj interné. Z externých príčin je to najmä existencia Slovenska v rámci Uhorska od konca 10. st. V 18. st. sa Uhorsko stalo cintorínom národov. Tým, že Slováci nemali stáročia vlastnú štátnosť, nemali ekonomickú ani politickú elitu, absentovala národná kapitálotvorná vrstva. S tým súvisel aj zanedbaný vývoj školstva a najmä absencia národného vysokého školstva a tým aj slovenskej vysokoškolskej inteligencie. Navyše od 18. st. začala krutá šovinisticko - rasistická maďarizácia a v jej dôsledku odnárodňovanie veľkej časti inteligencie slovenského pôvodu, ktorá volila pohodlný a materiálne výhodný život. Početný stav slovenskej inteligencie bol katastrofálne nízky, napr. podľa sčítania ľudu v Uhorsku v roku 1910 pracovalo v slovenských župách 20 595 osôb považovaných za vzdelancov (citované podľa [19]). Z nich sa k slovenskej národnosti hlásilo 10 percent (2 715 osôb), k nemeckej - 5, ukrajinskej - 1 a zvyšok 84 percent k maďarskej. Z tých, čo sa hlásili za Slovákov, bolo 349 farárov a duchovných správcov, 343 učiteľov, 82 advokátov, 79 kaplánov, 66 učiteliek, 26 lekárov, 23 štátnych úradníkov, 10 profesorov stredných škôl, dvaja redaktori novinári a najviac - až 1 423- pôrodných babíc. Podľa autora by sme tieto čísla mali mať stále na pamäti a mali by sa učiť v našich školách na jednej úrovni s Ústavou SR.
Po vzniku Č - SR v r. 1918, ktorý znamenal národnú záchranu Slovákov, nastali popri pozitívach spoločného štátu s Čechmi nesporné negatíva politické, ekonomické a kultúrne. Nastalo obdobie českej nadvlády nad Slovenskom. Nastala násilná čechizácia so snahami o asimiláciu slovenského národa. V kontraste s tým bolo uzákonenie príslušnosti k židovskej viere za židovskú národnosť prezidentom Masarykom. Bol to prejav vďaky svojmu údajnému biologickému otcovi, viedenskému židovi Redlichovi a svojim židovským podporovateľom? Český historik J. Kalvoda, pôsobiaci v Amerike ako profesor  v Hartforde, Connecticut, SŠA, vo svojom veľmi dôkladne dokumentovanom diele  The Genesis of Czechoslovakia na základe zistených časových dokumentov však dokázal, že skutočným biologickým otcom T. Masaryka bol  finančný barón žid N. Redlich z Viedne [20]. A internetová stránka navyše uviedla [21] – Česko - Slovensko pod vedením prezidenta Masaryka bylo od svého vzniku jedním z nejoddanějších přívrženců sionismu, židovského národního hnutí. Pravě zde se ve 20. létech minulého století konalo několik konferencí sionistického hnutí. Jedním z důvodů, proč volba padla pravě na Československo, bylo bezprecedentní uznání židovské národnosti v ústave z 29. února 1920, díky němuž se Československo stalo první zemí, která přiznala židům právo na vlastní kulturní a národní svébytnost. Během diplomatické ofenzívy za vznik Československa našel Masaryk loajální spojence mezi vlivnými židovskými vůdci ve Spojených státech, kteří měli dosud v paměti jeho odvážné vystoupení během hilsneriády. Ti obhajovali založení československého státu u prezidenta Wilsona a pomohli získat finance na vybavení české legie na Sibiři.
Č-SR sa teda prejavila absurditou - ako prvý štát na svete zaviedla pojem národnosti pre vyznavačov judaistickej cirkvi.
Český vzdelanec J. Cholínský charakterizoval 20.st. v českých dejinách ako storočie manipulácie verejnej mienky, vytvárania propagandistických legiend a  zakorenenia mylných myšlienkových stereotypov so sklonom zvaľovať vlastné chyby na iných,  ktorý sa zrodil pri prvom zániku Česko - Slovenska, keď vtedajší prezident Eduard Beneš vyhlásil, že Západ „nás zradil“, na čo abdikoval a ušiel na Západ. Svojou krátkozrakou orientáciou na vzdialenejšie Francúzsko a ignoranciou najbližších susedov priviedol štát k zániku a zbabelo ušiel v ťažkých chvíľach.
Česká inteligencia bola vedená v tomto protislovenskom smere obomi prezidentmi T. Masarykom a E. Benešom. V oblasti kultúry sa to prejavovalo legislatívnymi pokusmi o čechizáciu slovenčiny, čechofilskou interpretáciou histórie s germánsko-vatikánskym pohľadom a filtrovanej judaistickým filtrom, absenciou dostatočného vysokého školstva v ťažiskových vedných oblastiach, najmä absenciou vysokej školy technickej, absenciou výskumnej sféry a podobne. V oblasti politickej a ekonomickej Slovensko bolo českou kolóniou, došlo k zrušeniu vyše 600 podnikov, nastalo veľké vysťahovalectvo najmä z východného Slovenska. Česi mali stále pocit staršieho brata a tento pocit implantovali vo forme postoja aj do slovenského prostredia. A zamlčiavali, čím Slováci prispeli k ich kultúrnemu vývoju. Čeština a národný život sa dostali v dobe pobielohorského Temna do beznádejného stavu, šľachta bola ponemčená, stav národa i jazyka bol zúfalý po troch storočiach panstva Habsburgovcov. S. Tomášik sa v roku 1834 cestou do Berlína zastavil v Prahe a keď oslovil po česky nejakú Češku, tá mu odpovedala – Bei uns jeder anständige Mensch spricht deutsch. Čeština bola na vyhynutí podľa viacerých odborníkov. No prišlo české národné obrodenie, jeho otec F. Palacký, absolvent evanjelickej školy v Trenčíne a evanjelického lýcea v Bratislave, prišiel v r. 1823 do Prahy. Slováci Čechom v dobe obrodenia dali veľkých spisovateľov – Kollár, Šafárik, a iných vychovali – Palacký, čiastočne i Dobrovský. Českej kultúre významne pomohli aj iní Slováci. V. Benedikti z Nedožier (1555 – 1615), profesor na KU, bol autorom prvej gramatiky českého jazyka. Básnik J. Kollár písal v češtine, v Prahe pôsobili viacerí profesori Karlovej univerzity - lingvisti P. J. Šafárik, P. Bujnák, M. Hattala, tiež lekár J. Jesenius, ktorý urobil prvú pitvu v Prahe.
Schizofrénne bolo spojenie Historické země a Slovensko. Veď na území Slovenska boli štátne útvary Samova ríša a Veľkomoravská ríša, keď České kráľovstvo ešte neexistovalo. Kresťanstvo vtedy považované za civilizačný faktor – prvý kresťanský chrám bol vysvätený v Nitre v r. 828, tam bolo i prvé biskupstvo už v r. 880 a prvé české biskupstvo pražské vzniklo až po cca 100 rokoch. Podľa kritických českých historikov politický čechofilský pragocentrizmus mal permanentné ukotvenie v kotlinovom myslení českej spoločnosti vrátane jej politickej reprezentácie, vedenej a manipulovanej  asimilátormi slovenského národa vo funkciách prezidentov. Vierolomným Masarykom (napr. poprel platnosť Pittsburskej dohody, ktorú sám podpísal) a politickým intrigánom Benešom [22, 23]. Pragocentrizmus profitoval aj s pomocou “pražských” Slovákov (večný študent V. Šrobár – študoval 10 rokov, M. Hodža a iní), pôsobením českých resp. pročeských strán na Slovensku ako aj s krátkozrakosťou a nepoučiteľnosťou Slovenskej ľudovej strany (SĽS), s pomocou ktorej sa bez záruk a písomnej dohody s kandidátom na prezidenta stal prezidentom anti - Slovák E. Beneš, ktorý ústne dohody so SĽS porušil. V krátkom období existencie I. Slovenskej republiky (z vôle nacistického Nemecka, no ako záchrana slovenského národa pred jeho rozdelením medzi fašistické Maďarsko, pronacistické Poľsko na čele s vojenskou plukovníckou chuntou a nacistické Nemecko) popri negatívach spojených so subordináciou Slovenska voči Nemecku a najmä s problematikou judaistov nastal ekonomický, sociálny i kultúrny rozvoj Slovenska, napr. vzrast reálnej mzdy v r. 1939 - 43, vznik vysokých škôl, výskumných ústavov vrátane SAVU, nastala rozsiahla knižničná tvorba apod.
Osud Slovenska po 2. svetovej vojne bol spečatený písomnou dohodou exprezidenta utečenca - exilového E Beneša so Stalinom v r. 1942 a tým nádeje Slovákov na samostatný štát sa stali nerealizovateľnými. Hoci bolo evidentné, že Česko - Slovensko s pragocentralistickým usporiadaním sa prežilo a Slovensko dokázalo svoju samostatnú existenciu. Navyše bystrické povstanie (tzv. SNP, no v skutočnosti bolo obmedzené len na niektoré okresy stredoslovenského kraja; pracovalo sa na troch rôznych prúdoch povstania a realizoval sa pre Slovensko najškodlivejší variant), iniciované nepotrestanou vraždou nemeckej misie v Martine s následnou okupáciou Slovenska so značnými ľudskými a ohromnými ekonomickými stratami, neposilnilo postavenie Slovenska v obnovenej Č-SR. Ba naopak, bolo oklieštené tzv. pražskými dohodami. A napr. v oblasti vysokého školstva bol z Prahy tlak na odstránenie profesorov, ktorí začali kariéru v samostatnej Slovenskej republike a tento tlak bol podporený a realizovaný komunistickým povereníkom pre školstvo. Z nariadenia Prahy nastalo veľké “čistenie” národa od jeho hlavy - pronárodnej inteligencie, ktorej veľká časť emigrovala, značná časť sa ocitla vo väzení a bola perzekvovaná.
Navyše na Slovensko ako do jedinej krajiny v Európe bol boľševizmus importovaný zo západu a to českou reprezentáciou po februárovom puči v roku 1948. V  začiatkoch svojimi perzekúciami, vraždami apod. navodil atmosféru strachu a viedol k ďalšiemu “čisteniu” národa od inteligencie, najmä od intelektuálov. Jestvovanie totalitného štátu v r. 1948 - 1989 zahatalo demokratický vývin Slovenska a negatívne ovplyvnilo najmä oblasti duševného života, aj keď došlo ku kvantitatívnemu vzrastu vysokých škôl, výskumných ústavov a kultúrnych zariadení, veľkej urýchlenej industrializácii Slovenska, sociálnym istotám a pod. Ďalšie “čistenie” spoločnosti nastalo po okupácii Č-SSR vojskami Varšavskej zmluvy v r. 1968.
Koncom r.1989 došlo k dohode o prevzatí moci v štáte medzi predstaviteľmi Občianskeho fóra (OF) a KSČ, čo explicitne vyjadril v česko-slovenskej televízii vedúci delegácie OF - dohodl jsem se se soudruhy. Nebola to teda žiadna revolúcia, žiaden prevrat, bola to jednoducho dohoda, ktorá spustila demokratizačné zmeny. Už zakrátko sa opäť preukázala neschopnosť českého národa žiť so Slovákmi ako rovný s rovným (pozri napr. [23]). Výstižne to ilustrovala „spojovníková vojna“ vo federálnom zhromaždení, ako aj vyjadrenie poslanca FZ a herca R. Hrušínskeho - najednou je tady slyšet nějak moc slovenštiny. Vedúci predstavitelia OF boli tak nevzdelaní, že nevedeli napr. ani o existencii tradičnej slovenskej vlajky. A pri rozdelení Č-SFR prejavili politickú vierolomnosť, nevrátili sa k svojej tradičnej bielo-červenej vlajke pre ČR, ale ponechali si česko-slovenskú bielo-modro-červenú vlajku. Typický český mantinelizmus, známy už od bitky na Moravskom poli v 13.st..
Vytvorením 2. Slovenskej republiky nastali v nej podmienky pre slobodný rozvoj. No vývoj pokračoval podľa nalinajkovanej schémy zo zahraničia, predovšetkým MMF a SB (pozri napr. [24]). V  oblasti školstva nastal prepad kvality školstva umožnený a usmerňovaný prijatou deravou a nekvalitnou legistívou. Ako v oblasti politiky a ekonomiky nastalo podriadenie sa diktátu svetovej finančnej oligarchie, tak aj v oblasti školstva vývoj usmerňovala degradačná politika finančných centier MMF a SB.
K interným príčinám zmieneného stavu slovenskej spoločnosti patrí predovšetkým permanentná absencia kvalitnej a početnej inteligencie, hlavne intelektuálov, hospodárska a kultúrno - vedomostná nerozvinutosť v dlhom období vývoja Slovenska a najmä ukotvenie veľkej časti národa i inteligencie v ideológii viery ignorujúc resp. nepoznajúc racionálne humanistické základy európskej civilizácie, iniciované v helénskom a helenistickom Grécku. Slovenská inteligencia je vo svojom celku nehotová, nezrelá, ba i defektná. Štyridsať rokov totalitného režimu vnútilo spoločnosti špecifický prístup „prirodzeného výberu“: favorizovanie ľudí prispôsobivých a bezzásadových, potláčanie a eliminovanie silných a originálnych osobností, priemer sa stal normou, absencia vlastného názoru spôsobom bezproblémového života, konformnosť zárukou prežitia. Došlo k masovej produkcii „pracujúcej inteligencie“. Liahne inteligencie - vysoké školy - boli zo všetkých kultúrnych inštitúcií negatívnym výberom a čistkami postihnuté najťažšie. Domnievam sa, že jednou zo základných interných príčin krízového vývoja a stavu spoločnosti po zmene v r. 1989 je, že nedošlo k dekomunizácii, vyrovnaniu sa s deformovanými hodnotovými systémami KSČ a jej praktikami.
Ďalšou príčinou môže byť dlhodobo v slovenskom prostredí kultivovaný sluhovský syndróm Už v Uhorsku orientálny charakter maďarského šovinistického nacionalizmu znemožnil kultivovanie demokratických princípov. Demokratickejšie obdobie rokov 1918 - 1938 bolo zrejme krátke, no i v tomto období ako aj po II. svetovej vojne bol sluhovský syndróm na Slovensku naďalej implantovaný a utvrdzovaný. Čo šéf povedal, o tom sa nediskutuje - bolo a je všeobecne akceptované sťa zákon. Napríklad katedrové porady na niektorých katedrách ani dnes ešte nie sú katedrovými poradami, nič podstatné sa tam nerieši, slúžia iba „na prenos informácií zhora“ a prejav vôle vedúceho katedry, sú to len katedrové schôdze.
Ďalšou príčinou je strach. Bezohľadný subjektivizmus rozhodovania úradníkov v riadiacich funkciách ubíja iniciatívu, spôsobuje letargiu a navyše sa k tomu pridáva aj strach, ale iný, hlbší ako v totalite. No vtedy ak VŠ učiteľ neprotirečil, mohol žiť, nič sa mu nerobilo. No zakrátko po zmene nastal iný strach. Strach zo subjektívneho rozhodovania „novodobých gubernátorov“. A tento strach bol dovedený temer do krajnosti. Napr. na jednej VŠ pod hrozbou prepustenia z práce prinútili pracovníkov s pracovným pomerom na dobu neurčitú podpísať zmluvu na dobu určitú – na rozdiel od iných VŠ, kde sa zmena týkala iba doby určitej na pracovnú funkciu. Navyše najvyšší fakultný úradník - dekan pohrozil zrušením jednej katedry, ktorá bola základom vzniknutej fakulty, ak jej členovia nepodpíšu novú zmluvu. Deravou legislatívou sa sústredila mocná zbraň v rukách riadiacich pracovníkov - úradníkov.
Nezanedbateľnou ďalšou príčinou je neochota najmä osobností vyjadrovať sa k problémom. Radšej sú ticho. Ako sa vyjadril nemenovaný de facto profesor - zabralo by to čas a chcem mať pokoj. Nech sú už príčiny mlčania k reflektovaným absurditám akékoľvek, možno tvrdiť, že mlčať je zbabelosť. To je postoj z pohľadu „absolútnej“ morálky.
Názov štátneho útvaru, ktorého súčasťou bolo Slovensko po r. 1918, sa menil. V r. 1918 - 20 to bolo Česko - Slovensko, v r. 1920 - 38 Československo, v r. 1938 - 39 Česko - Slovenská republika, v r. 1939 - 45 Slovenská republika, v r. 1945 - 60 Československá republika, v r. 1960 - 90 Československá socialistická republika, v r. 1990 - 92 Česká a Slovenská federatívna republika a od 1.1. 1993 opäť Slovenská republika. V ďalšom texte v označovaní spoločného štátu budem rešpektovať pôvodný názov so spojovníkom, rešpektujúci faktický stav.

s.303 ..."Na otázku právnika, prečo sa výkon el. sústavy nedá zvýšiť, dostal odpoveď, že to nedovoľujú prírodné zákony. Jeho reakcia bola - tak novelizujte prírodné zákony."

Chamurappi - starobabylónsky - sumérsky vládca volne preložené napísal:
"Kráľovstvo a jeho prosperita je nemysliteľná bez vojska, vojsko bez dane, dane bez obchodu, obchod bez spravodlivosti!"
A nejaký starogrécky filozof povedal:
"Demokracia dovolí, aby sa do popredia dostali ľudia bez škrupulí (zlodeji, podvodníci a pod.)!"

4.6 ABSURDITY VYSOKÉHO ŚKOLSTVA NA VÝCHODNOM SLOVENSKU

Motto:
Popradský poludník oddeľuje civilizačne východ Slovenska od ostatného Slovenska,.
P. Halaša, BF VŠT v Košiciach

4.6.1 Špecifiká vývoja východného Slovenska

Ako to vyzeralo a vyzerá na východnom Slovensku v oblasti VŠ a inteligencie? Odlišuje sa v tejto oblasti východ Slovenska od ostatného Slovenska? Z minulosti sa traduje, že revolúcia meruôsmych rokov neprešla cez Tatry, ako to tvrdil mimo iných aj autor motta JUDr. Ing. P. H., zamestnanec Baníckej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach v 60 - tych rokoch. Vyvstáva otázka, kto to bol a akú kompetenciu mal na uvedený výrok. Pochádzal z intelektuálneho prostredia, jeho otec absolvoval vysokoškolské štúdium na univerzite v Edinburgu pred I. svetovou vojnou. P. H. absolvoval štúdium práva na Slovenskej univerzite v Bratislave a štúdium banského inžinierstva na Baníckej fakulte VŠB v Ostrave v období pred rokom 1953, kedy školstvo ešte nebolo zdeformované. Legislatívna degenerácia a deformácia školstva vrátane vysokého nastala po prijatej školskej reforme v r. 1953. Po pracovnom pôsobení na Morave na rôznych pracoviskách vo viacerých zamestnaniach pracoval určitý čas aj na Baníckej fakulte VŠT, neskoršie v 70 - tych a začiatkom 80 - tych rokov na Banskom úrade v Košiciach. Takže mal širší záber a vhľad do pomerov nielen na VŠT a na východe Slovenska. Počas štúdia skladal skúšky na výbornú [338]. Jeden emeritný profesor z tejto fakulty ho charakterizoval - ako seriózneho, vzdelaného, pracovitého a pravdomluvného kolegu s hlbším pohľadom na veci a javy [339]. Ďalší emeritný profesor tejto fakulty si dobre spomínal na túto osobnosť, na jej margo uviedol, že - to bola zvláštna osobnosť a čo povedala, to aj sedelo [340]. Bol pracovitý a pravdovravný, držal úroveň a stúpal do svedomia súdruhom profesorom, ktorí získali profesúry „zadarmo“. Táto pravdovravnosť nevyhovovalo novovymenovaným súdruhom profesorom a keďže ho východniari nepodporili, musel odísť z VŠT, pracovitosť čestnosť a pravdomluvnosť neboli podstatné, skorej na závadu.
Špecifiká na východnom Slovensku sa prejavovali v kolektívnej forme a aj v individuálnom konaní. Určitú odlišnosť slovenského východu možno zistiť aj v prísloviach a porekadlách, majúcich tu svoj pôvod a ktoré sa nevyskytujú na západ od Tatier, napr. príslovie - Kto sa žení a buduje, nech ho nikto nešanuje. Je však potrebné výroky o stave a úrovni kultúry a školstva na východe Slovenska korelovať s výsledkami výskumu.
Obdobne ako na strednom a západnom Slovensku ani tu sa správanie inteligencie nedá oddeliť od celkového vývinu a podhubia, ktoré tu vládlo a vládne. Problematikou východného Slovenska a jeho súvislosti s celoslovenským pohybom sa zaoberali viacerí bádatelia. Historik z východu uviedol [341] - zemepisná hranica bola konzervátorom kmeňovej samostatnosti po oboch stranách dunajsko – potiského rozvodia. Ďalší bádateľ tohoto teritória východniar prof. I. Sedlák sa venoval obdobiam 1780 - 1848 [342] a 1848 - 1918 [162]. Prehodnocujúc názory predchádzajúcich autorov na východoslovenskú oblasť mapoval národno - kultúrny a literárny pohyb na východnom Slovensku v uvedených obdobiach a konštatoval - pre historický vývin východného Slovenska z objektívneho hľadiska treba pripustiť určitú špecifickosť, ktorá bola spôsobená niekoľkými príčinami. Horopisné pomery sťažovali komunikačné spojenie s ostatným Slovenskom a brzdili hospodárske a kultúrne styky … západné Slovensko susedilo s hospodársky vyspelejšími krajinami, východné Slovensko bolo v susedstve s hospodársky zaostalejšími oblasťami, bolo značne vzdialené od význačných centier slovenského národného života na strednom a západnom Slovensku … východné Slovensko predstavuje okrajové územie s dosť odlišnými podmienkami … Z dôvodov komunikačných a iných nebol dostatočný styk s vyspelejšími slovenskými oblasťami a mestami, a preto sa tu do určitej miery vytváralo krajové povedomie … Bol nedostatočne rozvinutý národný trh, ktorý by vytvoril priaznivejšie podmienky pre styky východoslovenskej oblasti so stredoslovenskou a západoslovenskou … ale aj ďalšie faktory: bola to oblasť viacnáboženská (rímskokatolícka, gréckokatolícka, evanjelická, kalvínska, pravoslávna a židovská) a štvornárodnostná (slovensko - maďarsko - ukrajinsko - nemecká) [342].
V období 14. - 17. st. najmä však v období reformácie boli na východe bohaté školské, kníhtlačiarske a knižničné tradície. V Košiciach bola založená protireformačná (vatikánska cirkev požíva vecne nesprávny termín “rekatolizačná“) jezuitská košickú univerzita (1657), v Prešove evanjelické Kolégium (1667) s filozofickým, teologickým a právnickým kurzom v najvyšších ročníkoch. Tlačiarne existovali v Košiciach, Prešove, Bardejove a Levoči. Predtým pôsobili opisovači a iluminátori kníh v kláštoroch, existovali knižnice pri lýceách, kapitulách a kláštoroch. Boli tu jazykové snahy kamaldulských mníchov v Čevenom kláštore a tiež kalvínov.
Katolícke osvietenské strediská boli v Košiciach, Jágri a v Rožňave. V katolíckej cirkvi boli semináre úplne podriadené cirkevnej hierarchii úzko spojenej s maďarizačnými vládnucimi triedami v Uhorsku. V oveľa priaznivejších podmienkach bola slovenská evanjelická študujúca mládež, ktorá na štúdiách na nemeckých univerzitách sa dostávala do styku s vyspelým kultúrnym prostredím, s čulým politickým životom a novými myšlienkovými prúdmi [342]. Na východoslovenských lýceách pôsobili absolventi nemeckých univerzít (jenskej, wittenberskej, hallskej, lipskej a gőttingenskej), cez ktorých sa šírilo nemecké osvietenstvo. Osvietenské strediská boli na evanjelických lýceách - v Kežmarku s kurzami filozofie, teológie a práva, v Levoči s kurzami filozofie a teológie od r. 1825 i v Prešove. V r. 1819 cisár František I. zakázal študentom z Uhorska študovať na nemeckých univerzitách, aby odtiaľ nedonášali “slobodomyseľné a revolučné myšlienky”.
Popri katolíckej a evanjelickej cirkvi dejiny východného Slovenska ovplyvňovala aj uniatská cirkev. Jej korene sú spojené so synodou metropolitu a ďalších piatich biskupov pravoslávnej cirkvi v r. 1590, kedy bola prijatá tzv. Únijná deklarácia. V nej sa biskupi zaväzovali, že budú uznávať pápeža za svoju hlavu, ale bude im zachovaný východný obrad a obyčaje. Ďalej žiadali, aby im kráľ zabezpečil privilégia podobné, aké malo katolícke duchovenstvo. Do uzavretia únie bolo pravoslávne duchovenstvo prinútené robiť zemepánom na panskom aj násilím, neraz boli duchovní hnaní na roboty priamo od oltára, navyše ešte v obradnom rúchu. Katolícky klérus bol už dávnejšie oslobodený od roboty na panskom. Brest - litovská únia z r. 1596 spojila západné eparchie pravoslávnej cirkvi s katolíckym Rímom a zabezpečovala zachovanie tradície a obradov východnej cirkvi v plnej miere. Dlho sa rodiaca únia bola nakoniec uzavretá 24. 4. 1646 v Užhorode za účasti 63 kňazov východného obradu z troch žúp - Užskej, Šarišskej a Zemplínskej. Priniesla oslobodenie východného kňazstva z nevoľníctva, možnosť vzdelávania a rozvinutie náboženského života. Cieľavedome a starostlivo ju pripravovali jezuiti a poľský kráľ. Vznikla cirkev pochybného kompromisu - uniatská, ani katolíci, ani pravoslávni. Rozšírilo sa pomenovanie uniatskej cirkvi ako grécko - katolícka, čo je rovnaký nezmysel ako rímsko - katolícka (miestno - svetová). Jej hierarchovia dostali pocty, majetky a kráľovu záštitu, dostali vonkajší blahobyt. Po vonkajšej stránke sa nezmenilo nič, zostal byzantský obrad i bohoslužobný jazyk, možnosť ženatého kňazstva, no viera sa zmenila z pravoslávnej na katolícku, kňazstvo bolo podriadené pápežovi.
Začiatky cieľavedomého integračného procesu na Slovensku nastali v 90 - tych rokoch 18. st. prvou celoslovenskou kultúrno - osvetovou organizáciou - Slovenským učeným tovarišstvom. Tovarišstvo malo pobočky na východe v Rožňave, Solivare, Jágri a údajne v Košiciach a v Spišskej Kapitule. No v r. 1830 nebolo na východnom Slovensku nejakej cieľavedomejšej spolupráce a vzájomných akcií bernolákovcov a mladej nastupujúcej generácie [342].
Významnú úlohu v národno - kultúrnej oblasti mali študentské spolky. Začiatkom 30 - tych rokov 19. st. boli známe 4 slovenské študentské spolky a to na lýceách v Kežmarku (1824), Bratislave (1829), Levoči (1832) a na kolégiu v Prešove (1832). Zákaz všetkých študentských spoločnosti v Uhorsku, nariadený Uhorskou miestodržiteľskou radou v r. 1836, však nezasiahol levočskú ani prešovskú spoločnosť. Levoča sa postupne stala dôležitým strediskom slovenskej študujúcej mládeže na východnom Slovensku. Tam vydávaný almanach Jitřenka (1838/39) bol najdôležitejším prínosom štúrovcov na východnom Slovensku. Jednota mládeže slovenskej bola založená v Levoči J Franciscim v r. 1845. Spájala šesť študentských jednôt v Levoči, Kežmarku, Prešove, Banskej Štiavnici, Bratislave a v Sarvaši [342].
Po Bernolákovej kodifikácii spisovnej slovenčiny nasledovala štúrovská kodifikácia po dohode v Hlbokom v r. 1843. V r. 1844 bol založený spolok Tatrín v Liptovskom Mikuláši. V takých krajoch ako na Myjave, v Turci, Liptove, Gemeri a na Orave bolo viac národne uvedomelej inteligencie, ktorá aktívne účinkovala medzi ľudom. Z počtu cca 800 osôb slovenskej obrodeneckej inteligencie bolo na východe asi 80, z toho na Gemeri - 53, na Spiši - 12, v Šariši - 10, v Above - 3 a na Zemplíne - 4 [162].
Pohyb v meruôsmych rokoch nevyvolal na východe taký ohlas ako na západnom a strednom Slovensku. Slovenský zbor sa v tom čase skladal z 19 stotín po 90 mužoch a najväčším nedostatkom bola nedostatočná výzbroj. Do Košíc prišiel zo Spiša cez Košickú Belú koncom februára 1849. Pobyt slovenského zboru v Košiciach bol celkove neúspešný, väčší ohlas bol v Prešove, na Šariši a v časti Zemplína. Väčšina dobrovoľníkov bola z dedinského roľníckeho prostredia, jar 1849 sa hlásila poľnohospodárskymi prácami, veliteľ Bloudek časť zboru prepustil a s ostatnými prešiel na stredné Slovensko. Tým sa účinkovanie slovenského dobrovoľníckeho zboru na východnom Slovensku skončilo na jar 1849. Príčiny boli v málopočetnosti národne uvedomelej inteligencie a meštianstva [162].
Porevolučný jazykový dualizmus prehĺbil rozkol v národnom hnutí, no hodžovsko - hattalovská reforma z r. 1851 a Hattalova Krátka mluvnica slovenská (1852) dala pevný základ do budúcnosti. Jazyková otázka na východe, najmä v Šariši, bola komplikovanejšia, o čom svedčil napr. dopisovateľ časopisu Cyril a Metod zo Šariša - My Šariščané, jak pretim tak i teraz a buducně še neprihlašime ani k bernolačine, ani k štúrovčine [162]. V prvej polovici 19.
st. sa vo funkcii spisovnej reči používali na východe nárečia, bernolákovčina a latinčina v Spišskej a Košickej diecéze. V r. 1850 Oravčan A. Radlinský, ktorý sa stal propagátorom staroslovenčiny a bol redaktorom Slovenských novín, pripravil príručku staroslovenčiny (Pravopis slovenský s kratkou mluvnici, Viedeň 1850) a odštartoval tzv. Šarišskú akciu na jej podporu. Dostal písomné osvedčenie od vyše sto obcí, od richtárov, notárov a najmä farárov na podporu staroslovenčiny. Citujúc autora F. Štellera bádateľ uviedol [162, s.39] - Miestodržiteľ v Budíne K. Geringer vydal prísne nariadenie používať “obnovenú slovenčinu” v krajoch Košického dištriktu od Gemera až po Užhorod a Berehov, ďalej na východ ruštinu a na juh maďarčinu. Týmto nariadením sa po prvý raz ohraničilo územie obývané Slovákmi, prvý raz sa kodifikovalo Slovensko úradnou cestou a mocou.
V druhej polovici 19. st. na východe popri nárečovej literatúre vznikla aj literatúra v spisovnom jazyku a to spisovateľmi, ktorý prišli na východné Slovensko dočasne alebo natrvalo.
Ľudové školstvo ako aj vzdelanostná úroveň osobitne na východe Slovenska boli na veľmi nízkej úrovni. V čase uzákonenia školského zákona v r. 1868 až 50 - 60 % dospelého obyvateľstva na východe nevedelo čítať ani písať. Panovala neochota cirkvi budovať školy. V r. 1870 iba 50 % školopovinných detí navštevovalo elementárne školy. Príčiny nevzdelanosti ľudu na východe vystihol slovenský katolícky kňaz v Starej Ľubovni M. Chlebák (1814 - 1875) - naše školy, najmä vyššie, nikdy neboli národné a preto nemohli dostatočne pripraviť kňazstvo ani učiteľstvo, ba ani nižšie a vyššie úradníctvo pre prácu medzi pospolitým slovenským ľudom. Tieto skutočnosti spôsobili, že nemáme žiadnu literatúru, z ktorej by ľud mohol čerpať potrebné vedomosti. Predložil aj jedno zo základných otázok drobného katolíckeho duchovenstva - nerovnosť rozdeleného cirkevného statku (citované podľa [341]). Kriticky upozornil na veľkú majetkovú nerovnosť a z toho plynúcu rozdielnosť medzi vysokou cirkevnou hierarchiou a drobným duchovenstvom. Žiadal reguláciu a redukciu cirkevných majetkov a urobiť cirkev slobodnú, aby nebola v otrockých putách.
Slovenský ľud, nemajúc oporu vo vyšších spoločenských vrstvách, bol odkázaný na národne uvedomelých vzdelancov, najmä na učiteľov a kňazov, čo dvojnásobne platilo pre východné Slovensko [162, s.41]. Začiatok 60 - tych rokov priniesol Slovákom v dôsledku zápasu Viedne s Pešťou trochu priaznivejšie podmienky na rozvoj ich národného života, najmä po vydaní Októbrového diplomu. Bolo poslovenčené banskobystrické gymnázium, založené prvé Slovenské patronátne ev. a. v. gymnázium v Revúcej, vznikli Pešťbudínske vedomosti (1861 - 69), ktoré v r. 1870 zakotvili v Martine ako orgán Národnej strany s názvom Národnie noviny. Viedenské Slovenské noviny financovala vláda a mali provládny charakter. Hurbanove Slovenské pohľady zanikli po druhom ročníku v r. 1852. Pri živote sa udržali len Katolícke noviny a Cyril a Metod. A. Radlinský založil Priateľa školy ako jeho prílohu. V r. 1864 už vychádzalo až 16 slovenských časopisov a novín. Na východe študenti v Levoči založili časopis Vesna (1863 - 64), na pôde Kolégia v Prešove vznikol časopis Napred (1865 - 71), v r. 1870 časopis Mladoň.
V r. 1862 z ôsmich slovenských žúp sa v šiestich župách stredného a západného Slovenska vo všetkých slovenských obciach úradovalo po slovensky, v dvoch východoslovenských (Abovskej a Zemplínskej) sa z 231 obcí slovenčina používala spolu s maďarčinou len v 51 obciach a v 180 obciach len maďarčina. V 107 rusínskych obciach v oboch župách sa používal miestny rusínsky dialekt. Svedčilo to o tom, že národné povedomie tamojšieho slovenského etnika bolo podstatne menej rozvinuté a bolo tu menej národne rozvinutej slovenskej inteligencie [162, s.64]. Proti maďarizácii prijali Spišiaci dve petície: jednu v r. 1863, v ktorej sa 47 spišských obcí obrátilo na panovníka proti vládychtivým Maďarom, a druhou bola petícia z r. 1868, ktorú podpísalo 21 spišských obcí [162, s. 67].
Po rakúsko - maďarskom vyrovnaní získali maďarské vládne kruhy nadvládu. Slovenská politika sa rozštiepila do dvoch prúdov. Na východnom Slovensku však ani jedna z politických orientácií nenašla oporu, tamojší ľud sa staval ľahostajne k spoločenskému a kultúrnemu životu, k politike, a ani nepočetná inteligencia nejavila väčší záujem o slovenský život. Stačil im asi len biologický a náboženský život. Pomery výstižne charakterizovali dopisovatelia Pešťbudínskych vedomostí, jeden zo Šariša písal - zo stránky slovenského národného uvedomenia a národných činov je tu ticho, ľud v Šariši nie je slovenský, ale šarišský, lebo robí rozdiel medzi slovenskou a šarišskou rečou. Pospolitý ľud ani nesníva o národnosti, o slovenskej reči, pretože nečíta, nepočuje nič, čo by v ňom mohlo vzbudiť myšlienky. Za tieto pomery obviňuje najmä kňazov a učiteľov [162, s.71].
Jedinou slovenskou zložkou ovplyvňujúcou slovenská národný život na východe v tomto období bola slovenská študujúca mládež v študentských vzdelávacích, kultúrno - národných a literárnych strediskách v Prešove, Revúcej, Spišskej Kapitule, Kežmarku a Levoči, kde vznikli Slovenské študentské spolky [162, s.73]. Prešovské kolégium bolo najvýznamnejším centrom kultúrneho, spoločenského aj politického života na východnom Slovensku a stalo sa stredobodom záujmu maďarizačnej expanzie na prelome 50 - tych a 60 - tych rokov, no najmä v druhej polovici 19. st. a na začiatku 20. st., v ktorej Šariš a najmä Prešov plnili veľkú úlohu, hlavne profesorský zbor a študentstvo. Pomery v r. 1867 charakterizoval dopisovateľ Pešťbudínskych vedomostí - V pomere k počtu žiakov sa tratia Slováci, lebo tu sa iní za Slovákov nedržia iba tí, ktorí z tých živších strán Slovenska sem prídu. Maďarov a Nemcov je mnoho na tomto ústave a tí niektorí šarišskí študujúci nezemania (o zemanoch ani reči, tí sa všetci za Maďarov držia) sú len Šarišania a nie Slováci a stávajú sa v škole maďarónmi, bo v inej než v maďarskej a niekde nemeckej reči nikde nič neučia sa (citované podľa [162, s.76]).
Slovenské obce odmietli podporovať Kolégium v Prešove, ktoré nezabezpečovalo rovnaké práva všetkým učiteľom a študentom. Gemerský hlavný senior S. Tomášik upozorňoval vedenie kolégia na nedostačujúcu a nevyhovujúcu jazykovú prípravu študentov pre budúce povolanie a pôsobenie medzi slovenským pospolitým ľudom. Študenti sa domáhali zriadenia stálej Katedry slovenskej reči a literatúry so stálym profesorom, no obštrukcie maďarizátorov tomu zabránili.
Na prešovskom Kolégiu bola založená Národná slovanská spoločnosť v Prešove v r. 1858. Mala 22 členov - študentov teológie pochádzajúcich z Liptova (12), Gemera (4), Turca (2), Spiša (1), Hontu (1), Šariša (1) a Čaňadskej župy (1). Jej činnosť bola zameraná na početné recitácie, kritické hodnotenia prednesených básní, diskusie a polemiky o aktuálnych otázkach kultúrneho, národného a spoločenského života. V svojej činnosti bola odkázaná sama na seba, lebo impulzov a kontaktov bolo málo. V Prešove v tom čase redigovali aj rukopisný časopis Torysa. Dôležitú výchovnú a vzdelávaciu funkciu plnila knižnica Slovanskej spoločnosti, ktorá vznikla na prešovskom Kolégiu v r. 1832 zásluhou vtedajšieho rektora. Počet kníh za zvýšil z pôvodných 300 na 566 zväzkov v r. 1862/63, v r. 1868/69 mala už 771 zväzkov. Obsahovala slovenské, latinské, srbské, poľské, ruské, nemecké a iné knihy a časopisy. Prešovská spoločnosť sa stala zakladajúcim členom Matice slovenskej v r. 1863. V r. 1867 bolo z celkového počtu 1112 členov Matice slovenskej registrovaných na východnom Slovensku iba 51 členov, teda necelých 5 % [162, s.224].
Na Prešovskom Kolégiu vyvíjal bohatú činnosť od konca 50 - tych rokov Spevokol slovensko - srbsko - rusínsky a neskoršie premenovaný na Spevokol slovanskej mládeže. V r. 1868 sa rozrástol z pôvodných 16 na 50 členov, poslucháčov teologickej, právnickej akadémie a gymnaziálnej mládeže. V r. 1870 po príchode P. Országha do Prešova vznikol ako pokračovanie Slovenskej spoločnosti literárny spolok Kolo ako voľné združenie demokraticky a národne orientovanej mládeže zo študentov práva a teológie. Činnosť spolku ochabla po odchode P. Országha a ďalších. Spolok mal v r. 1873 okolo 15 členov, no mohlo by ich byť aj sto, keby sa Slováci zo Šariša, Spiša a Zemplína neboli stránili [162, s.74 - 104].
V Levoči sa v r. 1862 združila mládež katolíckeho gymnázia a evanjelického lýcea do Slovenskej spoločnosti - “súkromnej spoločnosti” s hlavnou úlohou poskytnúť slovenským študentom to, čo im nedávali školy - hlbšie osvojenie si spisovnej slovenčiny, poznávanie slovenskej literatúry, ľudovej slovesnosti a tvorba novej literatúry. V r. 1838 bol založený Ústav československej reči a literatúry (podobne ako na lýceách v Bratislave a Prešove) s cieľom pestovania materinského jazyka, vzdelávania sa v ňom, literárnej tvorby, zoznamovanie sa s dejinami a literatúrou slovanských národov. Slovenskí študenti mali aj svoju knižnicu s vyše 300 zväzkami. Zapojili sa do zväzku Jednoty mládeže slovenskej a do protialkoholického hnutia v rámci Spolku miernosti a striezlivosti. V r. 1848/49 aktivita študentov úplne ochabla a iniciatíva založiť slovenský študentský spolok v r. 1863/64 bola neúspešná, vedenie školy ju zakázalo [162, s.185 - 188].
Spišská Kapitula bola ďalším významným centrom duchovného a národného života. V r. 1776 M. Terézia vyčlenila z Ostrihomskej arcidiecézy Spišské, Rožňavské a Banskobystrické biskupstvá. V Spišskej Kapitule bola už v r. 1323 katedrálna škola, ktorá vychovávala kňazský dorast. Najvýznamnejší prínos pre vzdelávanie, kultúrny a duchovný život na začiatku 19. st. mal vznik dvoch škôl - bohosloveckého seminára (Seminarium Cleri Junioris Diecensis Scepusiensis ad Sanctorum Joannem Nepomucenum) v r. 1815 a učiteľského ústavu (Institutum Praeparandorum ad Magisteria Scholarum Trivialium) v r. 1819. Seminár v r. 1848/49 podľahol čiastočne maďarizácii. Medzi študentami vládla tolerancia, spory boli na báze generačnej a regionálnej, oproti táboru Spišiakov stáli zjednotení Oravci a Liptáci. Vyučovacou rečou na učiteľskom ústave bola do r. 1851 bernolákovčina, od r. 1852 nariadením biskupa a po vyjdení Hattalovej mluvnice slovenčina. Po oficiálnom zavedení maďarčiny ako vyučovacieho jazyka (1879) a zrušení troch slovenských gymnázií sa slovensky vyučovalo už len na učiteľskom ústave. Študenti ústavu patrili k zakladajúcim členom Matice slovenskej - 6 boli zo Spiša v r. 1863, v r. 1872 až 12 (8 z Oravy).
Aj v Spišskej diecéze bolo rozšírené protialkoholické hnutie. Vzniklo ako reakcia na rozmáhajúci sa alkoholizmus, ktorý vyúsťoval do hmotného zbedačenia rodín. Alkoholizmus bol vyvolaný najmä judaistickými krčmármi. Do protialkoholického hnutia sa zapojili desiatky vzdelancov - kňazov, učiteľov a notárov.
V rokoch národnej neslobody, bezprávia a šovinistického despotizmu národne uvedomelí vzdelanci zo Spišskej kapituly rozširovali slovenskú tlač, agitovali do Spolku sv. Vojtecha, Muzeálnej slovenskej spoločnosti, nacvičovali divadelné hry, zakladali dobročinné spolky apod. V Spišskej diecéze vydávali aj náboženské časopisy Kráľovná svätého ruženca a tajne od r. 1908 Svätá rodina. Vyvrcholením národnej aktivity duchovenstva Spišskej diecézy bola jeho účasť na prijatí Martinskej deklarácie 30.10.1918 [162, s.189 - 197].
Východné Slovensko bolo koncom 19. a začiatkom 20. st. vystavené svojvôli renegátov, ktorí podporovali dezintegračnú politiku maďarských vládnych kruhov a chceli udržať východné Slovensko mimo národného a politického života. Tomuto cieľu slúžilo jazykové dezintegračné hnutie v školstve a vo verejnom živote najmä po r. 1867 [162, s.322], spojené s vydávaním učebníc vo východoslovenskom nárečí, najmä v šarištine, ktoré mali nahradiť učebnice v spisovnej slovenčine. Na východnom Slovensku zavládlo silné regionálne povedomie. Úsilie štúrovcov o zjednotenie Slovákov v spisovnej slovenčine tu nemalo výraznejšie prijatie, najmä na Šariši. Prvým iniciátorom vydávania učebníc v „slovenčine košického biskupstva“ bol katolícky farár J. Repászky, ktorý na základe súhlasu a podpory ministerstva a Košického biskupstva vydal v r. 1869 Mluvnicu jazyka uherského. V 70 - tych rokoch 19. st. iniciatívu vydávania učebníc, no v šarišskom nárečí, prevzala Šarišská župa, ktorej ministerstvo školstva nariadilo v r. 1870, aby zabezpečila preloženie učebníc „do tej reči, ktorou hovoria na Spiši, Šariši a Zemplíne“ a onedlho bola šariština zavedená do škôl. Vyšli „vlastenecké diela“ pre školy - Šlabikár, Malý katechizmus, Prvá, druhá a tretia čítanka a Zemepis. Podľa autora článku v Národných novinách - táto reč je bohapustá miešanina šarištiny, hornozemskej slovenčiny a češtiny, slepé, nesúdne zmätené všetkých možných foriem. Táto politika chcela odlúpiť tri stolice - Spiš, Šariš a Zemplín od ostatného Slovenska a to pomocou košického biskupstva. Uplatňovaním šarištiny ako spisovného jazyka sa pestovalo osobitné sloviacke povedomie. Propagátorom tzv. slovjakizmu sa stal časopis Naša zastava. Jeho predstaviteľmi boli príslušníci renegátskej východoslovenskej inteligencie v službách maďarskej iredenty, čo v rozličných podobách pretrvávalo až do r. 1945. Dezintegračné úsilie vyvrcholilo založením Východoslovenskej národnej rady v Prešove nebezpečne ambicióznym iredentistom V. Dvorčákom začiatkom novembra 1918, ktorý po dohode s maďarskou vládou vyhlásil tzv. Slovenskú ľudovú republiku v Košiciach 11.12.1918 a sám sa vymenoval za jej prezidenta [162, s.340].
V tomto protislovenskom ťažení východné Slovensko neostalo osamotené. Pozornosť mu venovali slovenské noviny a časopisy, predstavitelia slovenského národného hnutia, jednotlivci z literárneho, kultúrneho a národného života na východe Slovenska, najmä pochádzajúci zo stredného a západného Slovenska ako napr. J. Záborský v Župčanoch, rodom z Turca, Š. Mišík v Hnilci, rodom z Liptova, v Prešove B. Klein - Tesnosklaský z Liptova, J. Kustra v Košiciach, rodom z Liptova, J. Jesenský v Prešove, rodom z Turca, J. Gregor - Tajovský v Prešove, rodom z Tajova a iní.
Maďarskí boľševici na čele s B. Cohnom - Kúnom (judaista) sa zmocnili vlády v Maďarsku a 21.3.1919 vyhlásili Maďarskú republiku rád. Lenin uzavrel tajnú zmluvu nielen s K. Liebknechtom v Nemecku, v ktorej sľuboval peniaze, zbrane a uznanie prezidentom Nemeckej sovietskej republiky [200, s.63] (ruskí boľševici mali v pláne, že Červená armáda vtrhne do Nemecka a vyvolá povstanie; ofenzíva Červenej armády v r. 1920 bola v Poľsku porazená). Podobnú zmluvu uzavrel s maďarským komunistickým diktátorom Cohnom - Kúnom. Maďarskí boľševici vojensky napadli Slovensko a 16.6.1919 vyhlásili v Prešove samostatnú Slovenskú republiku rád [133, s.304]. Ultimatívny zákrok diplomatov Dohody ich prinútil ustúpiť za stanovenú demarkačnú líniu a posledné boľševické maďarské jednotky opustili Slovensko 7.7.1919. Cohn - Kún bol masovým vrahom v južnom Rusku a bol v r. 1939 v ZSSR odsúdený a popravený.
Takže na východnom Slovensku bolo teda úplne iné ekonomicko - sociálne zázemie, sociálna štruktúra obyvateľstva, vzdelanostná a kultúrna úroveň, národné uvedomenie, odlišný duchovný a spoločenský život a nadovšetko tu bol veľký nedostatok tvorivej inteligencie. K tomu sa pridala vzdialenosť od národného a kultúrneho centra v Martine. Nevytvorili sa tu výraznejšie miestne kultúrno - spoločenské strediská, ktoré by aktivizovali vlastný kraj a udržiavali kontakt s matičným ústredím. Túto funkciu sčasti plnili jednotlivci roztrúsení po Spiši, Šariši a Gemeri, kde situácia bola iná ako v Above a úplne iná ako na Zemplíne [162, s.229].
Recenzent diela prof. I. Sedláka konštatoval - východné Slovensko však predsa malo určité špecifiká, ktoré vyplývali zo zvlášť brutálnej maďarizácie, ktorá v konečnom dôsledku zapríčinila nielen jeho hospodárske, ale aj kultúrne zaostávanie, čo sa prejavilo nízkou kultúrnou úrovňou obyvateľstva, malou početnosťou národnej inteligencie, ale aj nedostatočnými kontaktmi so slovenskými strediskami a predstaviteľmi slovenskej inteligencie [343]. Takže východ Slovenska bol diplomaticky povedané špecifický.
Po vzniku Č - SR sa začal postupne aktivizovať slovenský národný život na východe. Vznik Č - SR si vyžiadal veľa slovenských úradníkov, ktorých východ nemal. Kultúrna vyspelosť slovenského obyvateľstva Košíc neprevýšila kultúrnu úroveň obyvateľstva okolitých slovenských dedín. Boli to jednoduchí ľudia so základným školským vzdelaním, robotníci a roľníci. Kultúrny život dedinského obyvateľstva sa pred r. 1918 rozvíjal okolo náboženského života [344]. Nastal príliv slovenskej inteligencie najmä z Oravy a z Čiech. Čs. vojsko prišlo do Košíc 29.12.1918. Činnosť slovenskej inteligencie a to i tej, ktorá pochádzala z Oravy a Liptova a usadila sa v Košiciach, sa národne prejavila až v r. 1919. Tunajší Slováci začiatkom januára 1919 založili Slovenskú národnú radu, potom ju pretvorili na Slovenský politický klub, od r. 1920 na Národný klub. Češi založili československú besedu 12.2.1919. Vznikol časopis Slovenský východ.
Historickým medzníkom bolo založenie Miestneho odboru Matice slovenskej v Košiciach (MO MS). Dovtedy mali Slováci len náboženské spolky. MO MS organizoval ľudovýchovné kurzy - literárny, historický, prírodovedný, vlastivedný, umelecký a pod. MO MS robil aj výskum východoslovenských nárečí, zbieral ľudové piesne. Umelecko literárny odbor MO MS vydal vlastný Almanach v r. 1928. Slovenská liga bola v Košiciach založená 5.6.1926.
MO MS vyvinul konštruktívnu aktivitu v r. 1931/32 k otázke slovenského pravopisu proti československým tendenciám v pravopisnej komisii MS a to ešte pred Valným zhromaždením MS v Martine 12.5.1932. Inicioval celoslovenskú aktivitu na založenie literárno - filologického časopisu, ktorý by mal sledovať koncepciu čistoty samobytného slovenského jazyka. Výsledkom iniciatívy bol časopis Slovenská reč, ktorý začal vychádzať od septembra 1932. V období maďarskej okupácie Košíc MO MS neexistoval, obnovený bol v r. 1945. V 1949 bolo jeho zlúčenie so Slovenskou ligou.
Po vzniku Č - SR prví východoslovenskí vysokoškoláci študovali v Prahe a Brne. Tam sa zapájali do spolkov a činnosti Slovákov (Detvan, Dav a pod.) [345, s.79]. Pochádzali zväčša z majetných rodín (židovské mená nechýbali). O súžití východoslovenských akademikov s kolegami zo západných stolíc svedčia ich články v časopise Svojeť od r. 1922, vydávaného v Prahe. Po r. 1918 - 1919, v ktorých boli oba toky života spojené dovedna, východoslovenskí vzdelanci, neskoršie spojení v spolku Svojina, najmä jej redakčného kruhu, boli zameraní - na miernenie a odstraňovanie zvláštností odlišného života v prešporskom a košickom dištrikte. Boli za vybudovanie národnej jednoty s tým, že Východ má prispieť svojím vkladom vedeckým, literárnym, umeleckým a ideovým do vývoja celoslovenských hodnôt.
V medzivojnovom období vznikol v Košiciach Spolok východoslovenských akademikov (SVA), vydával časopis Východoslovenský Akademik a existovala aj spolková kaviareň Akademik v priestoroch “Andrášky” v centre mesta. Členovia predmníchovského SVA boli za návrat VŠT do Košíc a od r. 1945 túto požiadavku podporoval aj Národný front (pofrontové krytie dominancie KSS a KSČ) kraja, no bratislavskí centralisti z KSS to zahatali. Povereník Husák dal zabaviť aj náklad nového čísla Akademika. Kým boli sídlom vládnych orgánov Košice (1944 - 45), súčinnosť SVA s oddelením SNR pre školstvo sa vyvíjala ústretovo. SVA ako orgán samosprávy vysokoškolákov sa ujal agendy zápisov na VŠ v Bratislave, sústreďoval žiadosti o internát, štipendiá a vojenský odklad. Prvý nesúlad nastal v r. 1945 pri znovuodhalení sochy gen. M. R. Štefánika na pôvodnom mieste v Košiciach. Predseda SVA zdôraznil nielen slovanskú ale aj všeľudskú, demokratickú symboliku odkazu Štefánika, na rozdiel od člena byra ÚV KSS, ktorý hodnotil Štefánika - keby žil, šiel by s nami, t. j. s KSS. To malo dohru - o 7 mesiacov povereník L. Novomeský vyvodil z aktivít predsedu SVA “službu Budapešti” a o 7 rokov Maďari ovládli mesto ako “predfebruároví komunisti” s ďalekosiahlymi následkami. Usmerňovali preraďovanie výchoslovenských intelektuálov“ z úradu do výroby”. O dominanciu v dianí mesta a kraja krátko po vojne usilovali podľa nemenovaného učiteľa VŠT a súčasníka diania tri zoskupenia:1) maďarsko - judaistické; 2) rusínske a 3) tzv. mantácke, podľa mantákov, obyvateľov obcí s nemeckou národnosťou.
Východoslovenský kultúrny spolok SVOJINA existoval v r. 1945 - 1951. Po vzniku Svojiny členovia MO MS boli členmi a funkcionármi Svojiny. Zakladatelia Svojiny nadviazali organizačne na SVA a erbom na vydavateľstvo Slovenský východ, založený v r. 1919. Stanovy Svojiny schválilo Povereníctvo vnútra 19.2.1946. Predsedom bol Prof. Dr. Ing. J. Dirhan. Svojina sídlila v budove terajšieho rektorátu UPJŠ a mala aj miestny odbor v Bratislave. Z tisícky členov malo v r. 1946 až 80 % akademické vzdelanie. Za 10 mesiacov v r. 1946 sa za členov prihlásilo 12 ONV a MsNV. Malou sumou na činnosť prispela aj židovská náboženská obec. Miestne odbory Svojiny rozvíjali literárnu, divadelnú, prednáškovú, národopisno - zberateľskú a výstavnú osvetovú činnosť - aby sme konečne nespali, ale robili…
Spolok Svojina vydával od r. 1946 revue Svojina, ktorú Povereníctvo informácií direktívne zastavilo v r. 1950. Spolok mal umelecké a vedecké odbory. Spolok výtvarných umelcov (predseda J. Nemčík) usporiadaval výstavy umelcov od jesene 1945 v r. 1946, 1948 a 1949. Odbor hudobných umelcov (predseda D. Kardoš) združoval umelcov hudby a spevu od r. 1945 prevažne z Východoslovenského národného divadla a košického štúdia čs. rozhlasu. Založili prvý východoslovenský symfonický orchester, ktorý konal koncerty v r. 1947, 1948. Literárny odbor (predseda P. Horov) vznikol v r. 1945 spolu s edíciou JAS na vydávanie poézie a prózy. Historický odbor vznikol v r. 1947, predsedom bol doc. ThDr. J. Špirko, spišský kanonik, ktorý odmietol spolupracovať s prorežimným Pacem in Terris a preto v Spišskej Kapitule prekážal. Odbor vydal dve knihy - O. Halaga, Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí grékokatolíci a druhá - Zagiba, Literárny a hudobný život v Rožňave, venovaný prenikaniu bernolákovcov na východ. Publikačne pôsobil odbor aj historickými štúdiami v revue Svojina. Lingvistický odbor mal v pláne lingvistický výskum východniarskych nárečí. Na realizáciu Svojine už neostal čas.
V treťom roku existencie Svojiny jej totalita nasadila putá. Návrh na začlenenie - zriadenie pobočiek SAVU v Košiciach 7.9.1950 SAVU odmietla. Ešte za trvania Svojiny v r. 1949 vyšla ročenka Nové obzory (Múzeum Prešov), v r. 1955 spájal výskumníkov na Východe Vlastivedný zborník (Archív mesta Košíc), a v r. 1969 vznikla ročenka Historica Carpatica (Vsl. Múzeum).
Myšlienky jubilejného výboru osláviť trojstoročie Košickej univerzity (KU) založením novej VŠ (UPJŠ) sa ujal aj tajomník KNV M. Chudík, ktorý oponoval povereníkovi V. Biľakovi vidieť v KU len jezuitov. Snahy vzniknutej Svojiny za zriadenie UPJŠ podporili rektor VŠT T. Kolbenheyer, dekan Lekárskej fakulty J. Pajtáš, prorektor z “Veteriny” Fried a ďalší. Rektor SVŠT J. Hronec sa vyjadril, že do Košíc dali iba preto Techniku, lebo boli obavy z vsl. inteligencie humánneho typu.
Väčšina slovenských činiteľov v politike neprekračovala tradovaný domáci obzor a kritériá. Nepoznali skladbu vyspelých národov, Európy, ani modality koexistencie vyhranených zložiek v rámci “historických” národov. Neznalosť vývoja na demokratickom Západe prispievala k tomu, že si plietli jednotu s monolitom. Najmä súdruhovia z ÚV KSS - povereníci školstva N. a informácií P., ktorí vyostrili boj proti slovu východoslovenský, pričom nevideli separatizmus “Priaševčiny”. Čo sa týka prínosu spolku Svojina do kultúry národa v r. 1945 - 51 možno zhrnúť, že po oslobodení zažila metropola východu kulmináciu organizovanosti a súčinnosti rôznych umení cez Svojinu.
Osobnostné charakteristiky východniarov - rozdielna mentalita a povaha miestnych ľudí - zaujali českého etnografa J. Hůsku, ktorý robil terénny etnografický výskum na východe novej republiky v 20 - tych rokoch minulého storočia. Zistil, že …. východní Slováci jsou jiní povahou než na příklad Slováci střední a západní. Zvláště patrné je to na jejich nábožensko - cirkevní snášenlivosti“ (cit. podľa [346]). Náboženská rôznorodosť tu neviedla, ako by sa niekto mohol domnievať, k oslabeniu religiozity, ku konfesionálnej indiferentnosti a urýchleniu sekularizácie, ale k jej upevneniu. Východ je pokladaný za najreligióznejšiu časť Slovenska, čo sa prejavuje aj vysokou účasťou na bohoslužbách a púťach, dostatkom duchovenstva a aktivitou cirkví v bežnom živote Regionálne povedomie vytvorilo identitu východniara, čo nemá paralelu na strede alebo západe Slovenska. Nárečová výraznosť - rozpráva minimálne o polovicu rýchlejšie než „bežný“ Slovák, dvojhlásky ani dlhé vokály ho pri reči nezdržujú - folklórna a mentálna odlišnosť sú vonkajším prejavom sociálneho fenoménu majúceho hlbšie historické korenene. Väčšia emocionalita, živelnosť či určitá nezrelosť sú prejavom klasickej polarizácie „racionálny západ - emocionálny východ“.
Po zmene v r. 1989 sa explicitné vyjadrenie o východe Slovenska objavilo v slovenskom periodiku [347] hovoriace o- ... určitej provinciálnosti, provinčných meradlách, ktoré sú v Košiciach veľmi akútne.

JD_Abs-IV-1_166-170.odt , JD_Abs-IV-2_171-174.odt , Dudas_Abs-IV-3-174-179.odt
Dudas_Abs-IV-4-179-186.odt , Dudas_Abs-IV-7-186-189.odt --- *.zip

4.6 ABSURDITY VYSOKÉHO ŚKOLSTVA NA VÝCHODNOM SLOVENSKU
Motto:
Popradský poludník oddeľuje civilizačne východ Slovenska od ostatného Slovenska,.
P. Halaša, BF VŠT v Košiciach

4.6.1 Špecifiká vývoja východného Slovenska
4.6.2 Rusínska problematika východného Slovenska
4.6.3 Neoprofesori, pseudoprofesori a študenti ako podvodníci
4.6.4 Absurdity akademických orgánov a funkcionárov
4.7 ZÁVER

5. INTELIGENCIA V OBLASTI PRÁVA

Motto 1:
Súdnictvo SR je na úrovni afrických krajín, Stanovisko zahraničných expertov, TV Markíza, 28.3.2005.

Motto 2:
Neznám línejší a hloupější bandu než jsou soudci v České republice, expremiér vlády ČR M. Zeman, Jak jsem se mýlil v politice, Ottovo nakladatelství, s.r.o., Praha 2005

5.1 Úvod
Keďže spravodlivé právo je dôležité v živote spoločnosti a pozdvihuje ju do civilizovanej formy, cieľom tejto kapitoly je stručne charakterizovať problematiku práva, jeho teórie a praxe so zameraním na územie Slovenska. V tejto súvislosti je účelné venovať pozornosť atribútom právneho štátu a ich reflektovanie v legislatíve, najmä v základnom zákone - ústave. Kvalita zákonov je priamoúmerná kvalite ich tvorcov a schvaľovateľov v NR SR, ktorým je tiež venovaná pozornosť. Porušovanie platnej legislatívy v súdnej praxi súdnou a výkonnou mocou na Slovensku je predmetom ďalšej kapitoly. Záverečná kapitola je pokusom navrhnúť východiská z krízového stavu práva na Slovensku. V krátkej štúdii nie je možné robiť komplexnú analýzu uvedenej problematiky, cieľom však je stručne odzrkadliť niektoré z ťažiskových tém reflektovanej problematiky.

5.2 Právo v spoločnosti ...
....
5.5 Dodržiavanie zákonov súdnou i výkonnou mocou

..##str197
--## Dudas_Abs-V-1_V-4-189-197 str.189
+++
--## Dudas_Abs-V-5_V-6-197-203
..##str197 ... ..##str203
5.5 Dodržiavanie zákonov súdnou i výkonnou mocou