Česi hovorili po slovensky a sú slovenského pôvodu
Nie, nemusíte byť z toho zhrození, bratia Česi, znovu opakujem, že v žiadnom prípade tým nemyslím, že Česi pochádzajú zo súčasných Slovákov. Ide iba o pripomienku historickej reality tak, ako sa to dá vyčítať z doteraz zachovaných starých historických dokumentov. Z úryvkov týchto starých originálnych prác vyčítame, že termíny „slovančina, slovanský“ nenájdeme dokonca ani v tých historických dokumentoch, ktoré vznikli už v českom prostredí a patria k českým historickým pamiatkam.
Vrátime sa znovu k sázavskému kláštoru a k Prokopovi, pretože sa zachovalo veľa prepisov a verzií "Života sv. Prokopa", všetky napísané v latinčine alebo v staročeštine latinským písmom. Prvý „Život sv. Prokopa“ bol napísaný niekedy po smrti Prokopa ešte v sázavskom kláštore v druhej polovici 11. storočia v starej slovenčine slovenským písmom. Toto pôvodné dielo sa nezachovalo, ale niektoré najstaršie verzie „Života sv. Prokopa“, napísané po latinsky majú vo svojom úvode priamo poznámku, že latinská verzia je latinským prekladom pôvodného diela napísaného po slovensky slovenským písmom. Predpokladá sa preto, že keď boli slovenskí mnísi z kláštora vyhnaní v roku 1092, pretože kláštor sa násilne pretváral na latinský, niektorí slovenskí mnísi sa mohli vrátiť späť, ale s podmienkou, že všetky slovenské knihy prepíšu do latinčiny a aj oni sami sa stanú mníchmi latinskými. Tak sa prepísal aj staroslovenský „Život sv. Prokopa“ do latinčiny niekedy na prelome 11.-12. storočia (ktorý sa zachoval) a v nasledujúcich storočiach vznikli ďalšie latinské prepisy, ktoré boli navyše preložené aj do staročeštiny. Pre nás sú dôležité pasáže v týchto historických dokumentoch, ktoré prezrádzajú, ako sa v tom čase termín „slovenský“ chápal:
Vo všetkých latinských verziách, ktoré sa nám zachovali, pochádzajúce z obdobia od 12. do 14. storočia je uvedený Prokop ako Čech. Všade sa tiež uvádza, že Prokop ovládal slovenské písmo a že kláštor nachádzajúci sa v centre Čiech bol slovenský. Českí historici tieto výrazy automaticky zapisujú ako „slovanský“, ale tento termín s hláskou „a“ je nesprávny, historicky neopodstatnený, pretože sa v originálnych dokumentoch nevyskytuje. Keď sa totiž začali od 14. storočia prekladať latinské verzie „Života sv. Prokopa“ do staročeštiny, všade sa doslova a do písmenka píše, že Prokop sa vyučil slovenskému písmu a dokonca, že Prokop je slovenského pôvodu ! Tu sú originálne úryvky
1. V 14. storočí bola latinská verzia „Života sv.Prokopa“ zveršovaná do staročeštiny českým autorom v Čechách. Toto veršované dielo sa dnes kladie na výslnie českej historickej poézie a v Čechách je dobre známe. Doslova sa tu v originály dočítame toto:
Slyšte, staří, i vy, děti, co jáz vám chci pověděti o dědicěvi slovenském,
číš o Prokopovi svatém, jenž sě jest v Čechách narodil, ...
a ďalej:
Svatý Prokop jest slovenského roda, nedaleko od Českého Broda. ...
v ďalšej časti, kde nahovárajú odporcovia slovenskej bohoslužby nové české knieža Spytihneva II., aby slovenských mníchov zo Sázavského kláštora vyhnal, je zaznamenané takto:
Kněže! jsúť zde kacís Slověné, jmajíť kakos písmo jiné,
činieť poročstvie přěmnoho.
Kněže, nepřěpúščěj jim toho! Slúžieť slovenským hlaholem,
stojiece přěd božím stolem.
V celom texte sa uvedené výrazy so základom „slovensk-“ vyskytujú v iba tejto forme!
Ďalej sa tu dočítame, kam sa vyhnaní slovenskí mnísi uchýlili a odkiaľ sa vrátili späť do Sázavského kláštora, keď sa po Spytihnevovi II. stal kniežaťom Vratislav II., ktorý v Čechách podporoval slovenskú bohoslužbu:
Vitoš opat s bratří sě shlučě, svatému sě Prokopu poručě,
i jide do uherského krajě a velikú žalost jmajě.
...A když sě z Úher bratřie přibrachu, v opatstvie jej uvedechu.
2. Ako som už spomenul, latinské verzie „Života sv. Prokopa“ boli od 14. storočia prekladané do staročeštiny. Analýzou týchto najstarších staročeských prepisov sa zistilo, že boli preložené podľa najstarších latinských predlôh pochádzajúcich až z 12. storočia. Tieto najstaršie latinské verzie „Života sv. Prokopa“ začínajú takto (v zátvorkách sú uvedené ďalšie možnosti daného výrazu, ako sa nachádzajú v jednotlivých verziách):
Fuit itaque beatus abbas procopius, nacione bohemus (boehemus, boemus, bohemicus, boemicus), sclavonicis (slavonicis, slauonicis, slawonicis, sclavicis) apicibus, a sanctissimo Quirillo, episcopo, quondam inventis et statutis canonice, admodum inbutus...
Staročeské preklady týchto latinských verzií zo 14. storočia vyzerajú takto:
Byl v českéj zemi jeden opat, jemužto jmě bylo Prokop, Čech urozený, jehož svatý Kwirillus, biskup, slovenskému písmu naučil...
Všetky zachované staročeské preklady od 14. storočia, a je ich najmenej šesť, obsahujú jediný a ten istý výraz a síce „Čech“ a „slovenskému“, žiadne iné možnosti jednotlivé staročeské preklady neobsahujú, preto tu neuvádzam zátvorky, ako v prípade latinských verziíí, lebo nie je do nich čo dať. Teda starí Česi v 14. storočí všetky skomolené latinské výrazy bohemus, boehemus, boemus, bohemicus, boemicus preložili doslova ako "Čech" a všetky skomolené výrazy sclavonicis, slavonicis, slauonicis, slawonicis, sclavicis preložili doslova ako „slovenskému“, nijak ináč !
A podobne, ako pri staročeskom veršovanom „Živote sv. Prokopa“, zaujímajú nás aj údaje zo staročeských prekladov, odkiaľ sa vyhnaní slovenskí mnísi so svojím opátom Vitom vrátili späť do Sázavského kláštora po smrti Spytihneva II.:
A když podlé tohoto světa běhu knieže Spitigneus umřěl, po něm Vratislav v Čechách vévodú byl, kniežě bohobojný, pravedlný, všie cti plný. A když Boží službu snažně milováše, nad jiné kláštery klášter svatého Prokopa na paměti jmějieše. Vzvěděv, ež Vít opat v Uhřiech bieše, své posly poň a po jeho bratříci poslal, aby sě zasě do svého kláštera vrátili.
Čo z tohoto všetkého vyplýva? Prokop bol Čech slovenského pôvodu, ovládal slovenské písmo, hovoril po slovensky rovnako ako všetci Česi, ktorí svoju reč nazývali slovenčinou ešte pravdepodobne až do 14. storočia. Prokop bol slovenský mních, ktorý vykonával v Čechách slovenské bohoslužobné obrady. Bol to žiak žiakov Cyrila a Metoda (Prokop je meno gréckeho pôvodu), ktorí zaviedli slovenský bohoslužobný obrad u nás, na starej Morave a odtiaľto sa tento obrad i kultúra dostala do Čiech. Do 14. storočia Česi stále hovorili svojej reči slovenský jazyk a o sebe hrdo tvrdili, že sú slovenského pôvodu!
Východnej časti starej Moravy, dnešnému Slovensku sa začalo hovoriť aj Uherský kraj, Úhri, Uhorsko. Myslelo sa však tým navyše aj územie dnešného Maďarska, ktoré bolo pred inváziou Maďarov naplnené Slovenmi.
Latinské skomoleniny sclavonicis, slavonicis, slauonicis, slawonicis, sclavicis, ktoré nachádzame v latinských historických dokumentoch, sú starými Čechmi v 14. storočí prekladané iba jediným výrazom ako „slovenské“. Tento preklad nájdeme aj v iných staročeských dielach, ako si to ešte ukážeme. Teda nie slovanský, ako to prekladajú súčasní českí historici, ale slovenský, ako to preložili ich českí predkovia v 14. storočí. Pretože ešte v 14. storočí to samotní Česi tak doslova zapisovali a vďaka nim to bolo zaznamenané v rôznych staročeských dielach, ktoré to všetko jednoznačne potvrdzujú.
3. V najmenej ôsmych známych originálnych ruských prepisov o živote sv. Václava sa všade uvádza, že, Václav sa učil slovenské písmo. Pozri časť: K názvom "Slovan, slovanský, slovančina..."
4. Známym staročeským dielom je aj Dalimilová kronika, ktorú napísal Čech počiatkom 14. storočia. Autor zveršoval v starej češtine historické udalosti, ktoré sa udiali v Čechách a na Morave od najstarších čias. Dočítame sa v nej aj doslova to, že Metod „...mši slovensky slúžieše.“ Teda nie slovansky ani sloviensky, ale slovensky.
5. V 14. storočí boli napísané v staročeštine latinským písmom aj životy sv. Cyrila a Metoda. Zachovalo sa niekoľko rukopisov s rovnakým obsahom. Tu rovnako uvádzam originálny úryvok, tak, ako ho do písmenka napísal Čech v 14. storočí:
„...a potom do Moravy přišed ten lid také moravský k Bohu obrátil. Ale že lid těch čosóv hrubý k službě boží bieše, vymyslil sobě svatý Cirillus, aby Ducha svatého pomocí službu boží slovenským jazykem zřiedil a všechno písmo i starého i nového Zákona slovensky přeložil. A ten řád v slovenských vlastech držie až do dnešnieho dne. Potom svatý Cirillus svého bratra, jemužto jsú Methudius, totiž Strachota řiekali, u Moravě ostavil, sám do Říma pro náboženstvie šel. A tu otec svatý, papež, a jiní mudrci svatého Crhy jsú tresktali, proto že by byl slovensky (iný rukopis má „slovenskú“) boží službu zpievati ustavil. Jimžto se omluvil svatý Cirillus a řka: Všeliký duch všelikým jazykem má Boha chváliti. A když jest Hospodin slovenský jazyk jako i jiné jazyky ustanovil, jakžto mi jest Hospodin vdechl, tak sem tím činem mnoho bludných na svatú vieru obrátil. To oni uslyšavše, jeho tvrdé vieře se podivivše, aby božie služba v těch vlastech byla slovensky zpievána, potvrdili i ustavili.“
Čo treba k tomu dodať ? Češi ešte v 14. storočí zapisovali „slovenský jazyk“, „v slovenských vlastech“, „slovensky“! Vidíte tu niekde „slovansky“ alebo „sloviensky“ ? Ja nie !
Zachovaná slovenská literatúra z obdobia bývalej starej Moravy a z Čiech do konca 11. storočia tvorí iba nepatrnú časť toho, čo v tejto dobe v skutočnosti existovalo. Staroslovenské texty boli po zákazoch ich používania zničené ako to vyjadruje aj dobový kronikár: "knihy ich jazyka boli celkom zničené a v skazu uvedené, aby sa nijako naďalej nemohlo z nich čítať". V Čechách v 10. storočí prevládala slovenčina nad latinčinou, dokonca v textoch po latinsky písaných sa obhajovalo používanie slovenského jazyka a slovenskej bohoslužby.
Do staroslovenčiny sa v Čechách prekladali aj latinské texty, napríklad Gumpoldové legendy, Kniha o rodu a utrpení kniežaťa Václava, Život sv. Štefana, Život sv.Víta, latinský penitenciál (zbierka predpisov o trestoch hriešnikov) a mnohé ďalšie diela. V niektorých prácach cítiť vplyv miestneho formovania jazyka, ktorý časom prerástol na staročeštinu. Podobný proces prebiehal v Bulharsku, v Rusku alebo v Chorvátsku, kde sa staroslovenčina rozvinula do miestnych novovznikajúcich jazykov, do bulharčiny, ruštiny a chorvátčiny. V neskorších písomných pamiatkach - latinským písmom písaných glosách v Čechách vidíme ešte väčšie zmeny v staroslovenskom jazyku, v ktorom pribudli nové prvky novovznikajúceho staročeského jazyka.
Po násilnom pretvorení slovenského sázavského kláštora na latinský na prelome 11. a 12. storočia, bol slovenský bohoslužobný obrad v Čechách značne potlačený, ale nemohol byť zlikvidovaný úplne. Udržiavali ho z jednoduchého dôvodu. Prostý ľud si naň zvykol natoľko, že nebol ochotní počúvať bohoslužby len v latinčine. Musel pretrvať až do 14. storočia, keď bol zase v Čechách oficiálne schválený. Čakalo sa len na takého veľkého a odvážneho muža, ako bol český kráľ a rímsky cisár Karol IV.
Karol IV., český panovník si vymohol od pápeža Klementa VI. v roku 1346 bulu, ktorá schvaľovala zriadenie opátstva a kláštora na území Čiech, v ktorom by sa vykonávali bohoslužby po slovensky. Keďže pápež dovolil zriadiť kláštor iba na jednom mieste, Karol IV. sa rozhodol založiť ho priamo v Prahe. Stavba kláštora veľkých rozmerov trvala od roku 1348 až do 1372. Kláštor bol posvätený na veľkonočný pondelok a keďže sa v tento deň číta evanjelium o dvoch učeníkoch idúcich do Emauz, kláštor bol pomenovaný "na Emauzoch" alebo aj "na Slovanoch". Slovenský obrad sa tu udržal až do roku 1591, potom zanikol.
Podľa vzoru kláštora na Emauzoch vznikli neskôr ešte dva kláštory, prvý v Olešnici v Čechách v roku 1380, zanikol v časoch husitských nepokojov, druhý pri Krakove v roku 1390, zanikol nevedno kedy. Do obidvoch kláštorov prišli mnísi z pražského kláštora na Emauzoch.
Prenikanie latinčiny a latinského písma do všetkých sfér života v európskych krajinách spôsobilo, že slovenské písmo z Čiech nakoniec úplne vymizlo, podobne ako v Poľsku, v Uhorsku, v Chorvátsku či v Rumunsku. Asi od 13. storočia sa začína slovenský jazyk Čechov pomaly pretvárať a vzniká staročeština. Slovenské písmo pod veľkým tlakom latinského písma zaniká a aj v Čechách sa začína natrvalo používať písmo latinské. Niektoré diela napísané v slovenskom jazyku slovenským písmom sa prekladajú v Čechách latinským písmom do latinčiny a neskôr sa tieto latinské preklady zase prekladajú späť do staroslovenského alebo staročeského jazyka ale už za použitia latinského písma. Vznikajú tak veľké odchýlky v pravopise medzi jednotlivými prepisovateľmi, pretože latinským písmom sa veľmi ťažko vyjadrovalo staroslovenské, či staročeské hláskoslovie.
Stará slovenčina, ktorou hovorili pôvodne i Česi, sa začala vyvíjať a časom sa začala nazývať češtinou. Nebola to však ešte stále tá dnešná čeština, preto ju nazývame staročeština. Pozrime si ukážku originálneho staročeského textu zo začiatku 16. storočia. Ide o dielo Jána Černého, Čecha, narodeného v Prahe, kde aj študoval. Dielo vyšlo v roku 1517 pod názvom: Knieha lékarská kteráž slove herbář aneb zelinář. Je to po česky písané dielo tou češtinou, akou sa hovorilo v tej dobe v centre Čiech, teda v Prahe. Ukážeme si, aká to vlastne bola čeština, ako veľa mala spoločného so súčasnou slovenčinou: "Húby jsú rozdielné velikosti, malosti, barevnosti bielé, červené, žluté, strakaté, hrubé, tenké, měkké, tvrdé, stromovní a tak rozličné. A kto je jiesti zvykl, ten nebo šlaku nebo záduchu, střevnie dny, kamene, zástavy vody, umrtvenie žaludka anebo náhle smrti a zadušenie, omdlévanie neujde."
Na žiadosti českého a moravského duchovenstva povolil pápež Benedikt V. v roku 1920 aby na sviatky piatich predných českých patrónov bola omša slúžená staroslovensky na týchto miestach v Čechách: na Velehrade, na Sázave, na Vyšehrade, v Emauzoch, u sv.Víta v Prahe, v kaplnkách sv.Václava, v kostole sv. Jura pri hrobe sv.Ľudmily, v Starej Boleslave a na Sv.hore u Příbrami. Je to spomienka Čechov na svoju dávnu históriu, na kultúrne a náboženské dedičstvo, ktoré k nim prišlo zo starej Moravy a pomohlo im k udržaniu svojej národnej identity.
A čo my, Slováci, ako si pripomíname kultúrne dedičstvo z čias starej Moravy ?
www.staramorava.euweb.cz/zakladnekamene.htm#_Toc203217690