Nepoznaná História

Porozprávam Vám jednu báj.

Had Hromobijca spí vo svojich podzemných komnatách. Na jeho hrudi spočíva nádherný náhrdelník Sily – Ohňadeva. Matka Všetkého Živého, Olenucha zostúpi do komnát hada a za pomoci svojich ženských kúziel ukradne náhrdelník Sily - Ohňadevu a vynáša ho na zemský povrch. Krajina sa zaplní Silou i Svetlom. Tou Silou sa obrodí život na zemi (Hromnice, Maslenica).
Had Hromobijca si ale všimol, že mu bol ukradnutý náhrdelník a tak sa vydáva na zem za Olenuchou, aby ju dochytil a vzal si späť ten náhrdelník (jarná rovnodennosť).
Olenucha sa pred ním vznesie do nebeských komnát (Deň Rusaliek). Tam ju Hromobijca dostihne. No nemôže premôcť čary Matky Všetkého Živého a tak je s ňou spojený v opojení lásky (Kupala, letný slnovrat). Hromobijca získava späť Ohňadevu a tým získava aj moc. Tiahne sebou Olenuchu do podzemných komnát. Vo chvíli, keď má byť Olenuch vtiahnutá pod zem, zhadzuje svoje rohy – symbol Sily a Múdrosti Matky. Rohy ostávajú Deťom Zeme a darujú im Múdrosť (jesenná rovnodennosť).
Had potešený svojím úspechom sa uspokojí a zaspí (Koľada, zimný slnovrat).
Olenuche ale znova vyrastajú rohy a s nimi aj túžba pomôcť ľuďom a tak znova ukradne náhrdelník a vychádza na zem (Hromnice). Kolo roku je tak zavŕšené.
Hromnice je jeden z najstarších sviatkov Slovanov spojený s uctievaním Ohňa, Svetla a Búrok. Podobné sviatky sa slávia po celej Európe, ich podstata je jedna, líšia sa len ich pomenovania – Hromnice, Deň Brigity, Imbolc, Lupercalia, Candlemas … Hromnice sa slávia začiatkom mesiaca február a sú predzvesťou obdobia Veľkého Zlomu, počiatok konca vlády Marény (Morény) – Zimy nad svetom Javi – oslavujú sa 2. februára. V tento deň jedinýkrát v zime môže hrmieť a udierať blesky – Hromovládca Perún spolu so svojou vernou ženou, Dodoľou – Malanicou – Bleskom (taktiež jedným z jej mien sa javí aj Hromnica) začínajú boj so silami Zimy.
Jarné búrky pre našich Predkov boli symbolom znovuzrodenia a obnovenia všetkého živého na zemi a preto Perún ako vládca búrok bol u východných Slovanom jedným z najvyšších bohov.
Ak na Hromnice začujete hrom, pripravte sa na skoré oteplenie sa.
S Hromnicami sú spojené aj mnohé slovanské príslovia:
- Keď hrom hrmí na zelený lístok, rok bude bohatý a keď udrie na holý les, rok bude neúrodný - čo označuje, že ak hrmí na Hromnice, nemožno v danom roku očakávať dobrú úrodu,
- ak na Hromnice odmäk – na skorú jar never,
- ak na Hromnice je oblačno, bude dobrá úroda,
- na Hromnice musí škovránok vrznúť, ak by mal zmrznúť .. alebo .. Ako dlho pred Hromnicami škovránok spieva, tak dlho bude po Hromniciach mlčať,
- ak vylieza jazvec o Hromniciach z diery von, polezie na mesiac do diery znova,
- keď chyťá Hromnice, odhadzuj onice (zimné oblečenie), keď pusťá hromnice, chytaj onice,
- na Hromnice sneh, na jar dážď,
- na Hromnice sa zima s jarou stretajú.
A práve ono posledné príslovie označuje aj iný význam a zároveň aj iné pomenovanie Hromníc - Stretnutie – deň, kedy sa Zima stretáva s Jarou (Vesnou) a začína sa ich vzájomný súboj. Ak sa Morena – Zima „nevzdá“ - na Stretnutie (Hromnice) udrú mrazy.
Stretnutie / Hromnice sa taktiež považujú za Prvé Zaklínanie Vesny (Druhé Zaklínanie Vesny – 9. marca – deň, kedy prilietajú prvé sťahovavé vtáky; Tretie Zaklínanie Vesny – na Maslenicu, v období Jarnej rovnodennosti).
Ako som už spomínal, v tento deň dochádza k boju zimy s teplom, tmy so svetlom, k sláveniu Perúna Hromovládcu a Bohyne Hromovnice – u južných Slovanov je ňou žena Perúna Dodoľa, ktorú tiež niekde zovú Malanicou, či Perunicou a vo Velesovej knihe sa píše: „Letí vo Svarge Perunica a nesie roh slávy, aby sme ho vypili do dna. A polia naše sme povinní s vami odobrať od našich nepriateľov … A tomu, kto padol na bitevnom poli, dávala Perunica napiť Živej Vody. A ten, kto ju vypil, vydával sa k Svarge na Bielom koni“, v ten deň sa končilo Malé Vodosvätie. Perunica – to vôľová, silná strana ženského počiatku. V mnohých piesňach a rozprávkach sa spomínajú ženy – bohatierky (Vasilisa Mikulišna, Usoňša – bohatierka), tiež zvané Devy Palianice (niečo ako Amazonky). Tieto devy bojovali zarovno s mužmi a neraz vynikali či silou, či magickými schopnosťami, či chytrosťou. V iných zdrojoch je Perunica, dcéra Peruna, mocná bojovníčka.
Množstvo obradov, ktoré sa vykonávajú na Hromnice, sú spojené so sviecami i vodou a tiež sa má za to, že Pán Lesa, Miláčik Velesa - medveď sa obracia vo svojom brlohu na druhý bok, tušiac svoje skoré prebudenie.
Kúpanie sa v diere v ľade na Hromnice má priniesť človeku silu a zdravie; či vodou práve na Hromnice nabranou rodičia spolu so želaniami ofŕkajú syna odchádzajúceho do armády; alebo umývanie hromničnou vodu zbavuje mnohých neduhov.
Na Stretnutie / Hromnice večerom zaklínali Slnko. Ak pri západe sa Slnko ukáže cez mraky, znamená to, že skončili sa mrazy. No, ak sa však neukáže, treba očakávať surové mrazy po Velesovom dni (11. februára). Pri zaklínaní Slnka na Hromnice spievali: „Slnce-teplúčke, vyhliadni, červené, spoza hory. Vyhliadni, Slniečko, do jarnej zory.“
Ako obraz Nebeského Ohňa (Bleskov), hlavným atribútom tohto sviatku bola špeciálna hromničná svieca. Hromničné sviece sa vyrábali z toho najkvalitnejšieho vosku v poslednú sobotu pred sviatkom.
V Bielorusku Hromnice ako zhmotnenie Perunovej Sily boli odlievané predne mužmi – hospodármi domu. Čím lepšia svieca sa vydarila, tým lepším sa očakával rok. Rozmery sviece boli výška 44 cm a šírka 6 cm. Jej rozmery boli také aj z praktického hľadiska – aby sa dala nosiť na hrudi, či zasunutá v rukáve, a nik si to nevšimol. Na Ukrajine zasa sviece odlievali ženy – tri sviece sa potom splietali do „vrkoča“ a na vrchu sa vytvoril malý Trojzubec (symbol to jednoty trojsvetia Javi, Navi i Pravi). A potom sviecou požehnanou na obetnom mieste (Kapišti) sa doma vykonávali hromničné obrady. Nad hlavou každého z tých čo žili v dome sa robili ohnivé kríže, podpaľovali sa sviecou vlasy všetkých žijúcich v dome na peci, aby boli celí rok zdraví; so zapálenou sviecou obchádzali celý dom v smere hodinových ručičiek, opaľujúc každý roh, aby sa vypálilo všetko zlo z domu, kresliac ohnivé kolovraty na steny, aby ochránili miesto žitia. Aj chliev sa ochraňoval ohnivými uzlami, zo sviece sa odlomili toľko kúskov, koľko hláv dobytka bolo v chlieve, opaľovali im srsť i zakapávali do srsti vosk z hromničnej sviece, aby bol dobytok chránený pred uhynutím na mor. Hromničné sviece potom uložili do Kútika (posvätné miesto v dome) a zapaľovali ich na sviatky, pri narodení, či chorobe. Hromničné sviece boli považované za mocný magický prostriedok. V lete sa hromničné sviece zapaľovali na podobločnici, aby ochránili dom pred úderom blesku, či požiarom. Vosk zo sviec nosili ako obereg (ochranný predmet), používal sa ako liek, brali ho sebou, keď šli na pytačky, dávali ho do ruky chorému, aby mu uľahčili uzdravenie, či odchod v iný svet. Počas siatia, či žatvy sviecu vynášali do polí, aby ich chránila pred škodcami. Ako vidno, používala sa takmer neustále v každodennom živote ako mocný ochranný prostriedok a preto jej miesto bolo v Kútiku.
V báji, ktorú som Vám rozpovedal na počiatku dnešného článku, sa hovorí, že Hromnice sú sviatkom objavenia sa Sily na zemi. Deň, kedy Olenucha daruje ľuďom na Zemi Silu Ohňadevy. Je to deň, kedy sa preberie Hromobijec – od toho aj názov Hromnice.
Rituál sviatku – tanec Ohnedevy – tanečná oslava Ženskej Sily, podpore a ochrane všetkého živého. Rituálny tanec sa tancuje okolo veľkej sviece, od ktorej sa následne zapaľujú jednotlivé sviece prinesené účastníkmi rituálu. Sviece sú takto obohatené energiou rituálu (chvíľu ich nechajú horieť a potom uhasia), a tým sa stávajú ochranným prostriedkom. Aby ste oslávili Hromnice, nepotrebujete veľa. Stačí si všimnúť zmien v prírode, potešiť sa prvými príznakmi prichádzajúcej jari, a zapáliť Hromničnú sviecu, aby jej plameň ohrial Vaše srdce. A ako si vyrobiť takú sviecu?
Zoberte tri tenké sviece. Nahrejte ich nad ohňom, aby zmäkli a potom z nich upleťte vrkoč. Na vrchu z nich vytvorte malý Trojzubec – symbol to jednoty Troch Svetov – Javi, Navi a Pravi. Následne ju zapáľte a vykonajte obrady, ktoré sú spomínané vyššie – alebo tie, ktoré uznáte za vhodné, či potrebné. Môžete si vyrobiť viacero takých sviec, aby ste mali zásobu na celý rok. Ich sila je v tom, že sú vyrobené práve v tento deň.
Hromnicami sa začínajú Malé Velesové Sviatky, ktoré sa považovali za nebezpečné obdobie roka – rovnako ako „Veľké“ Sviatky (po Koľade). Na ten čas sa neplánovali žiadne nové činnosti, no zbierali sily na budúce obdobie.

Mne pripomínajú zvláštne bojové masky, k akému roku sa to presne viaže?

Uváděl tu do souladu energie živlů: ohně, vody a země. Geoenergetické cesty jsou mnohde zobrazeny pravidelnými úhelníky, jinde jsou nabíjeny v energetických centrech a rozváděny krajinou na silová místa. Kupř: Energetické spojení Jarcovského vrchu s Petřkovickým kopcem a Radhoštěm tvoří rovnoramenný trojúhelník.

Ramiannka napsal: Tak ako som napísal v príspevku – ide o prelom storočí 19.–20.

tak mne toto...


Podľa mňa symbolizujú kult Boha Paroma. ale pripúšťam, môže to byť aj to aj ono, aj čosi iné. Napríklad masky bohov, démonov, šarkanov - drakov = opäť Parom...
Každopádne som toho názoru, že nemajú na Slovensku obdobu!

Část zprávy je pro hosty skrytá. Pro zobrazení celé zprávy se prosím přihlašte nebo registrujte.

V staroslovienskom «Volchovníku» (knihe volchvov) je opísaný takýto príbeh:

Prišiel Mežibor a povedal Mežibor: «Ruka je blýskavka (blesk). Noha je hrom. Ruka je meč. Noha kladivo. Smrť nepravde!» A udrel Mežibor neveriace knieža do tváre a zakričal Mežibor strašne, na pomoc Bohov volajúc. I udrel kyjakom Pečenega priamo pod samotné srdce. I padol knieža mŕtvy. «Nie kvôli tomuto vojsku, ale kvôli čistej ceste, po ktorej pravda kráča» - povedal Mežibor a udrel kyjakom do duba. A zatriasol sa dub a striasol lístie so žaluďmi. I zareval v lese Div a vybehol z lesa Tur a padol k nohám Mežibora. A s veľkým strachom utekali Pečenegovia vydesení silou Mežibora.» Môžeme ešte dodať, že Mežibor je ten istý volchv, ktorý prorokoval kniežaťu Olegovi smrť.
Ale do našich čias sa zachovali aj ďalšie legendy Slovanov, napríklad: «Žil v kraji Drevľanov volchv Dobrogast. Kvôli čomusi sa s ním pohádal knieža Igor, čím vyvolal veľký hnev Dobrogasta. A vtedy Dobrogast povedal, že je nebezpečné mu také niečo robiť. A aby dokázal svoje slová, vyzval na súboj tri desiatky vojakov Igorovej družiny, proti ktorým nastúpil úplne bez brnenia. Dobroslav rozmetal vojakov družiny, niekoľkých skaličil a jedného zabil. A ako brnenie mu slúžili iba ruky a nohy.»

Podľa ďalších svedectiev slovanských historikov je známe, že kočovníci často napádali prastaré slovanské kapištia, kde stáli kamenné sochy Bohov a kde Predkovia prinášali svoje štedré obety. Tieto kapištia strážili volchvovia, ktorí boli skutočne bez brnenia (aj bez železnej košele). No aj tak sa púšťali do bojov s nepriateľom a často vyhrávali, hoci proti presile. Úplne bez brnení, len s palicami v rukách vychádzali proti ozbrojeným Pečenegom a ostávali nezranení. Predpokladalo sa, že im pomáhajú slovanskí Bohovia.

V «Povesti minulých liet» sa hovorí o hrdinovi, ktorý porazil cudzieho bohatiera a vošiel do dejín pod menom Mikita Kožemiak: «Prišiel knieža cudzí k Vladimírovi a povedal: »Daj ty svojho muža a ja dám svojho nech bojujú. Ak môj zrazí tvojho na zem, tak tri roky nebudeme bojovať, ale ak náš porazí tvojho, tak vojna bude neodvratná.» Začal knieža Vladimír hľadať medzi svojimi vhodného bojovníka. Jeden zo starých členov jeho družiny mu poradil svojho syna: «Mám mladšieho syna. Od detstva ho ešte nikto nedokázal poraziť. Raz som sa s ním pohádal keď spracovával kožu a on sa tak na mňa rozhneval, že tú volskú kožu v rukách roztrhol.» Kniežaťa táto správa rozradostila a prikázal ho priviesť. I priviedli mladého Kožemiaka, ale knieža sa najskôr rozhodol vyskúšať jeho silu. A priviedli silného býka, uvoľnili ho a vypustili na Mikitu, ale tento ho rukami zrazil na zem a zabil. A vtedy povedal Vladimír: «Môžeš bojovať». A medzi proti sebe stojacimi plukmi sa postavili bohatieri jeden proti druhému. Mikita zrazil na zem cudzieho bohatiera a zadusil ho. Pečenegovia začali utekať, Rusi za rozbehli za nimi a rúbali ich na úteku a hnali preč.»