Nepoznaná História

Dušan napsal: ramiannka.jecool.net/index.php?option=co...=340&Itemid=114#5838
+
ramiannka.jecool.net/index.php?option=co...=340&Itemid=114#5837

Sammlung merkwürdigster Naturseltenheiten des Königreichs ... Michael Klein - 1778
books.google.at/books?id=bpQ5AAAAcAAJ

"Zinn" cín bol pod Kriváňom už vyťažený str.71, (zadať zinn)
p.hanic napsal: ramiannka.jecool.net/index.php?option=co...=340&Itemid=114#5837

Byl kdysi Slavkovský štít jedním z nejvyšších v Tatrách?

Žádné z nich pravděpodobně nemělo rozměr katastrofy, i když někteří kronikáři rádi tyto události zveličovali. Většina ze zaznamenaných zemětřesení se odehrála v 16. a v 17. století. Jednalo se o data 1556, 18. července 1590, 1622, 5. června 1642, začátek srpna 1662, 1. srpna 1695, 15. ledna 1858, 19. března 1876 a 21. října 1901.
Asi nejvíce se napsalo o tom z roku 1662. Přitom například Juraj Buchholtz starší ve své kronice hovoří spíše o silných deštích a záplavách, než o zemětřesení a jeho syn, který působil jako rektor kežmarského lycea a byl ještě více vzdělán v přírodních vědách, o zemětřesení vůbec neuvažuje. Spousta dalších pamětníků ovšem této události přisoudila katastrofický charakter.
Podle nich došlo ke zřícení vrcholu Slavkovského štítu a jeho snížení o 200-300 metrů. Oblý tvar štítu zřejmě "nalákal" tehdejší kronikáře. Jeho původní výška by tedy byla kolem 2600, možná až 2700 m n. m. a zařadil by se tak mezi nejvyšší v Tatrách. Nakreslená studie původního vrcholu dokonce vyšla v časopise "Příroda a společnost" v roce 1983. Dva roky po údajné katastrofě vystoupil na štít Juraj Buchholtz - žádné stopy po zřícení vrcholu však nenašel. Jeho tvar popsal stejně jako podtatranští lidé ještě před rokem 1662.
Kašpar Hain píše v Levočské kronice o 12. srpnu 1662 jako o dešti, který nikdo nepamatoval: "...voda strhla stromy, hory pukaly a vznikla i nová plesa...". Ale také on se o zemětřesení nezmiňuje. Pravdou je, že na Slavkovském štítu se zřejmě tyto deště projevily nejvíce, nebo alespoň pro místní lidi nejpatrněji. Prý z něho prýštila voda, i když se žádnou díru nepodařilo najít. Zřejmě šlo o nahromadění přívalové vody v jihozápadním žlabu, která se pak ve spodní části projevila ničivě zejména na stromech. Tento jev ovšem není až tak výjimečný a nesouvisí s otřesy země.

História železorudných baní v Železníku.

Gemer, kraj stáročia spojený so železnou rudou, vďaka nej prosperujúci a rozvíjajúci sa, kvôli jej nedostatku a vyčerpaniu kraj chudobný a zabudnutý. Významné ložisko bolo vo vrchu Železník. Na jeho úpätí sa krčia dnes pomaly vymierajúce obce Turčok, Sirk, Rákoš a Nandraž. Cesty v tomto kraji sú úzke, porozbíjané lesnou technikou, doprava je riedka, návštevnosť týchto miest nijako nenaznačuje, že tu bolo jedno z najdôležitejších ložísk železnej rudy v Rakúsko-Uhorsku. História ťažby železnej rudy na Železníku siaha do rímskych čias.
Vrch Železník, 814 m n.m., tvoria najmä nerasty siderit, ankerit, pyrit, sfalerit, limonit, hematit, goethit, meď, manganit, pyroluzit, evansit, vashegyit, delvauxit, ihleit a copiapit. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia evansit a vashegyit, pretože sú to minerály prvýkrát na svete opísané na Slovensku, z lokality Železník. Vashegyit opísal v roku 1910 K. Zimányi, názov pochádza z maďarského názvu pre Železník. Evansit opísal v roku 1864 D. Forbes, názov dostal podľa Angličana B. Evansa, ktorý ho tu objavil v roku 1855. Ďalším minerálom, ktorý sa vyskytuje na tomto nálezisku, je variscit.
Okrem železorudných ložísk sa v Železníku nachádzajú aj iné ložiská - ortuťové ložisko medzi obcami Rákoš a Nandraž, medenorudné ložisko v Nandraži a tiež magnezitové ložisko.
Prvé zmienky o ťažbe železnej rudy v tejto oblasti sú z polovice 13. storočia, avšak prvá písomná zmienka Bane na Železníku je z roku 1570. Na základe nálezov strusiek v zemných pieckach nazývaných vlčie diery sa predpokladá, že ťažba začala už koncom doby laténskej (od polovice 2. stor. pr. n.l.). V roku 1896 pri výstavbe osady Rákošská Baňa boli objavené pozostatky rímskej taviacej pece.
Písomné zmienky dokumentujú v okolí taviace pece v 15. a 16. storočí, v oblasti bolo 41 pecí, zásobovaných rudou zo Železníka bolo asi 30. Tzv. slovenské pece sa stavali pri vode, ktorá poháňala mechy vháňajúce vzduch do pece. Na rozdiel od vlčích dier (zemných piecok) sa slovenské pece nemuseli stavať na mieste ťažby, najmä keď tam nebol dostatok vody na pohon - to je aj prípad baní v Železníku, preto v roku 1570 bolo takýchto pecí priamo pri ložisku málo, iba tri.
Spočiatku sa ťažila ruda povrchovo, keď sa týmto spôsobom ťažby vyčerpala, pristúpilo sa k podzemnej ťažbe, najprv v Rákoši, neskôr aj na Železníku. Nejaký čas sa ťažilo súčasne oboma spôsobmi. Zo šachtičiek sa ruda vyťahovala v košoch na lane ručne, alebo podávaním z rúk do rúk. Tento spôsob pretrvával do 18. storočia. V polovici 18. storočia sa začala ruda ťažiť aj štôlňami - vodorovnými "chodbami", nakopanú rudu vyvážali vo fúrikoch. Na osvetlenie slúžili baníkom zviazané triesky, od 18. storočia aj sviečky.
V roku 1585 muránsky pán Július Herberstein vydal Artikuly šteliarov muránskeho údolia Artikuly šteliarov muránskeho údolia (majiteľov hút), pretože bolo potrebné upraviť vzájomné obchodnícke vzťahy. Artikuly boli napísané po slovensky a po nemecky. Podnikatelia - šteliari boli mešťania alebo poddaní, podnikali so súhlasom zemepána, ktorému platili cenzus, v tých časoch ešte šľachta nepodnikala v oblasti železa a jeho spracovania. Bane v Rákoši sa spomínajú v rokoch 1610 a 1636 v súvislosti s poplatkami cirkvi. Napriek týmto písomným zmienkam bolo železnícke baníctvo v krajine neznáme, 1613 hlavný komorský gróf v Banskej Štiavnici nariadil prieskum baní v okolí Železníka, ale miestne bane nespomína.

Podľa odborníka Antona Pécha, banského inžiniera a historika zameraného na dejiny baníctva na strednom Slovensku, dôvodom bolo to, že bane boli v súkromnom vlastníctve (vyjadrenie z roku 1887). Od konca 17. storočia sa železnícke bane spomínajú často v protokoloch šteliarskeho cechu. V roku 1696 na zasadnutí šteliarskeho cechu sa šteliari sťažovali na to, že baníci odovzdávajú veľa drobnej rudy, ktorá sa v slovenských peciach horšie spracúvala. Dohodu o náprave podpísali aj banícki richtári zo Sirka a Rákoša. Bane v Nandraži sa spomínajú v roku 1715 kvôli tomu, že tu smú ťažiť len baníci, ktorým to šteliar dovolí. 1699 sa železnícke bane spomínajú v urbárskom súpise muránskeho panstva, počet baní ani mená majiteľov nie sú zaznamenané, ale spomínajú sa huty, ktoré spracúvajú rudu zo Železníka - spolu ich je 11 (v roku 1570 ich bolo 30).

30. novembra 1713 prijali šteliari na zasadnutí cechu v Lubeníku nové artikuly (po slovensky), muránsky pán Štefan Koháry ich neuznal, lebo ich vypracovali sami šteliari. Dal vypracovať nové artikuly, schválené muránskou stolicou 12.4.1755 v Jelšave. Novinkou sú ustanovenia o peňažných a telesných trestoch, artikuly sa zaoberajú hámorskými robotníkmi a uhliarmi, baníci sa nespomínajú.

Okolo 1730 nadobudol aj štát bane v Železníku, tamojšou rudou zásoboval štátnu železiareň v Tisovci. Ruda sa prepravovala na vozoch. Presný dátum nadobudnutia železníckych baní štátom nie je známy, ale už v roku 1737 sa navrhovalo zastaviť tisovskú železiareň a rudu zo Železníka odvážať do Hronca. 1750 pracovali v štátnych baniach v Železníku dvaja až štyria robotníci, ktorých chodieval kontrolovať raz za mesiac hlavný dozorca z Tisovca. O dva roky neskôr dochádzal 2x mesačne, spolu s mladším technikom. V 70. rokoch 18. storočia štát ťažil v štyroch štôlňach, 1780-1800 v piatich šachtách a troch štôlňach.
Podľa výpočtu zásob z roku 1792 sa odhadovali zásoby železnej rudy na poliach patriacich štátu na 3,7 milióna ton, čo pre železiareň v Tisovci vtedy stačilo na niekoľko storočí. Štát vtedy vlastnil asi štvrtinu baní v Železníku, takže celkové zásoby rudy mohli byť takmer 15 miliónov ton.
V Rožňave a v Dobšinej boli od 15. storočia banskí majstri, ktorí udeľovali banské oprávnenia a riešili spory. bane v Rákoši V Železníku obsadzoval banské polia každý, kto chcel takto podnikať. Na to, aby už obsadené polia neobsadil nik ďalší, dbali sami baníci. Spory rozhodovali banícki richtári volení baníkmi. Ak nedospeli k úspešnému rozhodnutiu, spor prevzal šteliarsky cech. Najvyššou inštanciou v prípade sporov bol muránsky pán. Šteliari sa bránili proti zásahom banského majstra z Dobšinej, ktorý už mal právomoci nad celou Gemerskou župou, sťažnosť na neho podali v roku 1774, keď zaviedol opatrenia, ktoré zvýhodňovali štátne bane oproti baniam šteliarov.
Dovtedy mohol šteliar patriaci pod právomoc muránskeho panstva zakladať bane na voľnom mieste bez úradného povolenia. Na riešenie sporov a odborné vedenie prác vytvorili miesto banského dozorcu, prvý banský technik sa objavil na Železníku v roku 1782. Šteliari si tiež vybavovali úradné povolenia na banské polia. 1781 Jozef II. zaviedol kráľovskú daň (urburu) aj zo železa. Šteliari z Muránskej doliny o 3 roky žiadali o odpustenie urbury alebo o povolenie zaplatiť ju železom, priložili zoznam nedoplatkov na dani a zoznam hámrov, pecí a baní z roku 1782, je to prvý zoznam baní v Železníku, aj s menami majiteľov. Na prvej banskej mape Železníka z roku 1776 sú zaznačené banské polia s piatimi štôlňami a piatimi šachtami. Na mape z roku 1793 sú banské polia rozdelené a číslované rovnako, ako boli koncom 19. storočia, banských polí je 80 a zaznamenané sú aj mená majiteľov, tých bolo 20, vrátane štátu.

vodítkom, kde sa všade ťažilo, by mohol byť aj výraz - urbura - kráľovský príjem - niečo ako dnešná daň, ktorý sa odvádzal z vyťažených kovov................